Jaskyňa pri Holom vrchu

Z genetického hľadiska predstavuje koróznu studňu, vytvorenú najmä občasne pretekajúcimi povrchovými vodami, ktoré tečú po severných svahoch Holého vrchu a naraziac na vápencové podložie sa prepadávajú do podzemia. Znášajú so sebou aj úlomky andezitov, preto predpokladáme aj určitý vplyv erózie na vývoj opísanej studne. Studňa aj závrt sú veľmi mladé, vznikli pravdepodobne v mladšom pleistocéne až holocéne. Materskou horninou sú lagunárne fácie wettersteinských vápencov. Jaskyňa pri Holom vrchu

Jej studňovitý, umelo rozšírený otvor s rozmermi 0,6 x 0,8 m sa nachádza v strednom závrte v trojici asymetrických krasových jám na východnom svahu Holého vr¬chu. Nachádza sa v lesnom poraste v nadmorskej výške 344 m (podľa mapy 1:10 000) v katastrálnom území obce Drienčany.
Malý otvor v skalných výstupoch pri dne závrtu našiel Ľ. Gaál 21. 8. 1976. Hodením kameňa zistil pokračovanie studne do hĺb¬ky. Rozširovanie otvoru začali ešte v ten deň J. Gaál, Ľ. Gaál, K. Ďurčík a J. Dušek. 17. 10. 1976 sa dostali do hĺbky 16 m.
Jaskyňa bola objavená až 30. 12. 1976, úsek proti smení toku K. Durčíkom, J. Gaálom a P. Ženišom, ďalšia časť v smere toku až k Suchému sifónu Ľ. Gaálom a R. Pomichalom.
Na ďalších akciách (5. 2., 10. 9. a 29. 10. 1977) sa pracovalo na prekopaní Suchého sifónu na konci juhovýchodnej vetvy a na rozšírení vstupnej studne (okrem objaviteľov aj J. Dušek, Z. Kováč a A. Žipčák).
V dňoch 8. - 9. 7. 1978, 3. 2. 1979 a 8. 9. 1979 Ľ. Gaál, J. Gaál, Z. Kováč, P. Babie, K. Ďurčík a T. Bíro zamerali podstat¬nú časť podzemných chodieb. 8. 9. 1979 sa K. Ďurčíkovi podarilo preplaziť cez Suchý sifón a objaviť posledných 50 m chodieb, ktoré boli zamerané 29. 11. 1980. Celková dĺžka jaskyne dosiahla 319 m. Ďalší postup sťažoval všeobecný nedostatok kyslíka v jaskyni.
30. 4. 1984 J. Gaál a L. Benedek zamrežovali otvor jaskyne.
Jaskyňu podrobne opísali Ľ. GAÁL & ŽENIŠ (1983: 187-197) s publikovanou mapou a Ľ. GAÁL (1979c). Krátky opis uvádzajú tiež Ľ. GAÁL (1979a: 102, 194, 1979b: 7, 8) a zmienky prevažne bez novších údajov Ľ. GAÁL (1978b: 125), KÁMEN et al. (1982: 58), Ľ. GAÁL & ZENIŠ (1986: 34, 36) s chemickou analýzou sin-trov, Ľ. GAÁL & KLIMENT (1982: 41), Nelišerová (in KODÉRA et al. 1989: 332) a HOCHMUTH (1996: 67) pod názvom Jaskyňa pod Ho¬lým vrchom.
Vertikálnu vstupnú studňu širokú 2,5 x 0,6 m (pri zúže¬niach len 0,5 m), s hĺbkou 22 m členia tri výraznejšie stupne. Do známych častí horizontálnej chodby so stálym podzemným tokom vyúsťuje približne v jej polovici. Rozdeľuje ju na severozápadnú a juhovýchodnú vetvu.
Počiatočný úsek severozápadnej vetvy (proti smeru toku) tvorí 2 - 5 m vysoká puklinovitá chodba. Po 20 metroch sa však jej strop po ostrých meandroch znižuje na 1 - 1,5 m. Charakter chodby je monotónny, miestami ju zdobia drobné stalaktity. Strop sa v ďalšom pokračovaní postupne znižuje na 0,4 - 0,5 m, s lokálnymi puklinovitými výbežkami. Menšia, 2 m vysoká sála sa nachádza na konci doposiaľ zameraných úsekov, odkiaľ však jaskyňa pokračuje nízkou, zatiaľ nepreskúmanou chodbou.
Juhovýchodná vetva je priestrannejšia, jej šírka sa pohybuje v rozmedzí 1 - 4 m, výška stropu od 0,6 do 4 m (v miestach ojedinelé sa vyskytujúcich komínov aj do 6 m).
Po 7 metroch sa pohodlne prístupná chodba náhle stáča na juh, znižuje sa strop a nasleduje 4 m dlhý vyššie položený puklinovitý úsek. Po 15 metroch sa strop zvyšuje a nasleduje pôsobivý meandrovitý úsek s kvapľovou výzdobou (obr. 50). V ďalšom pokračovaní sa podzemný tok zarezáva hlb¬šie s výškou stropu až 4 m a s kaskádovitými stupienkami, avšak po niekoľkých metroch sa potok stráca v úzkej rúrovitej, strmo klesajúcej chodbe.
Jaskyňa tu pokračuje v severovýchodnom smere tzv. Suchým sifónom. Je to veľmi nízky zahlinený úsek s výškou stropu 0,3 m. Po 6 m sa strop zvyšuje a kľukatou chodbou pokračuje ďalej. V strednej časti sa nachádza zával, za kto¬rým je 5 m vysoký komín. Za závalom sa dostaneme k strmo klesajúcej úžine a ňou k úzkej a nízkej horizontálnej chod¬be. Dno chodby vypĺňa zavodnená hlina, ktorá signalizuje blízkosť hladiny krasovej vody a značne sťažuje ďalší prieskum.
Mechanickú výplň jaskyne tvoria najmä štrky a piesky, len ojedinelé hlina. Zloženie spravidla dobre zaoblených valúnov štrkov je: andezit a limonit, kremeň, vápenec, sin-ter, verfénske bridlice a ílovce sečenského šlíru.
Podiel andezitu a limonitu vo vzorke z úseku pred vstup¬nou chodbou je len o málo nižší ako na konci riečiska, čo dokazuje, že už aj na formovaní úsekov severozápadnej vetvy sa zúčastnil andezit v pomerne hojnej miere. Pomer¬ne značný obsah dobre opracovaných kremenných zŕn po¬chádza zrejme jednak z poriečnej rovne (poltárske súvrstvie) a jednak z bazálnych zlepencov pokoradzského súvrstvia, podobne ako aj bridlice verfénskeho súvrstvia.
Piesčitá frakcia je tvorená kremeňom, uhličitanmi, živ¬cami, sľudami a ťažkými minerálmi, ako magnetit, hema¬tit, pyroxény, amfiboly, ilmenit, zirkón, rútil, limonitizovaný pyrit, korund, granáty, zriedkavejšie epidot, apatit, turma-lín, monazit. Vyskytujú sa aj ílové minerály ako illit, pravdepodobne aj halloysit a kaolín (Ženiš in Ľ. GAÁL & ŽE¬NIŠ 1986: 196).
Sintrová výplň je živá, relatívne mladá, zastúpená najmä stalaktitmi. Jemné priehľadné brčka s maximálnou dĺžkou 50 cm, ale aj rôzne zhrubnuté tvary stalaktitov, zriedkavejšie aj excentrické formy, sú rozšírené najmä v strednej časti ju¬hovýchodnej vetvy, ale sporadicky sa vyskytujú aj v severozápadnej vetve. V strednej časti JV vetvy sú menej časté neveľké (20 - 30 cm, ojedinelé 50 cm vysoké) stalag¬mity. Vyskytuje sa tu aj niekoľko stalagnátov, najväčší je vysoký 1 m. V tomto úseku sú pôsobivé aj sintrové hrádze v koryte potoka. Sú vysoké okolo 1 m, v spodných častiach sú často perforované a rozrušované. Zaujímavý je aj výskyt husto usporiadaných kríčkovito zrastených drobných kalci-tových skalenoédrov, vzniknutých z odprskujúcej vody ne¬vysokého vodopádu. Strop tu miestami pokrýva niekoľko milimetrov hrubý povlak mäkkého sintra.
Dĺžka zameraných chodieb v jaskyni je 319 m. Prevý¬šenie medzi vstupom a najhlbšie položeným meračským bodom (č. 56) na konci riečiska je 33,5 m, prevýšenie zná¬mych úsekov riečiska (medzi meračskými bodmi 42 a 56) je 15,2 m.
Jaskyňa pri Holom vrchu po genetickej stránke predsta¬vuje fluviokrasový typ, vytvorený jednak autochtónnym podzemným tokom priamo z hladiny krasovej vody a jednak občasnými povrchovými alochtónnymi vodami z východného svahu Holého vrchu v depresnej vadóznej zóne. Výver podzemného toku predpokladáme v prameni Lendojána na úpätí masívu. Prietok vody v potoku je po¬merne kolísavý, 14. 2. 1981 bol prenosným Thomsonovým prietokomerom nameraný 3,3 l/s, v mimoriadnom suchu však môže klesnúť aj na nulu. Vplyv eróznej činnosti aloch-tónnych tokov dokumentuje značný podiel cudzorodého nekrasového materiálu v jaskynných sedimentoch (63,3 % andezitov a 25,2 % kremeňa).
Korózne účinky presakujúcich alebo pretekajúcich vôd sa uplatňujú najmä vo vertikálnych a naklonených úsekoch predisponovaných tektonickými poruchami. Najvýraznej¬šie sa prejavujú vertikálne poruchy smeru 330°, podľa kto¬rých sú vyvinuté výrazne puklinovité chodby na začiatkoch oboch vetiev. Ďalšie vertikálne poruchy smeru 200° zväčša len križujú tieto chodby, kde spôsobujú rôzne výbežky a výklenky. Vstupná studňa bola vytvorená taktiež na ver¬tikálnej poruche smeru 93°. Zriedkavé sú diagonálne poru¬chy smeru 195° s úklonom 25° na VJV (medzi meračskými bodmi 23 a 24).
Jaskyňa sa vytvorila pravdepodobne v staršom pleisto-céne po výzdvihu územia a odstránení časti miocénneho po-krovu. Jej starší vek, aj napriek mladej výzdobe, dokazuje aj existencia Dunivej priepasti, s ktorou bola jaskyňa ne¬sporne spojená. Denudačným ústupom miocénneho pokry-vu sa však súčasná vstupná studňa stala inaktívnou a povrchové vody sa prepadávali (a prepadávajú) do pod¬zemia vo vyššie ležiacej asymetrickej krasovej jame. V horizontálnom prúdení podzemnej vody na hladine kra¬sovej vody (v epifreatickej zóne) energia potoka bola vyš¬šia pri väčšom zakrivení spádovej čiary (približujúc sa k výveru), čo sa v juhovýchodnej vetve prejavuje zareza-ním sa toku do skalného podkladu a vyšším profilom chod¬by. V ďalšom pokračovaní však už dochádza k bifurkácii (pri Suchom sifóne), k rozdeleniu energie a k výraznému smerovaniu erózie do hĺbky. Potok sa tu stráca do hlbších častí vápencového masívu. Podobný jav môžeme sledovať na južnom konci jaskyne Nad Kadlubom.
Jaskyňa bola vytvorená v lagunárnej fácii wetterstein-ských vápencov s mikrofaciou biopelsparit a biontrasparit s bioklastami rias, ojedinelé gastropód (vzorky od merač¬ských bodov č. 33 a 25).
Blízkosť zvetralinového pokryvu a prítomnosť jeho zvyškov (najmä ílových minerálov) v litoklázach vápenco¬vého masívu spôsobuje zrejme slabé vetranie podzemných priestorov a všeobecný nedostatok kyslíka. Tento jav vý¬razne sťažuje prieskumné práce v jaskyni. To je zrejme dô¬vodom aj relatívneho nedostatku živočíchov v jaskyni. Úplne chýbajú vodné jaskynné živočíchy, ale aj netopiere. Drobné trogloxénne bezstavovce boli zistené len na stene vstupného komína Heleomyza captiosa, Abax ater, Gordius sp. a niekoľko exemplárov oligochét, ako aj ulitníkov Coch-licopa lubricella, Vallonia pulchella, Chondrula tridens a Vertigo sp. (POMICHAL 1982: 16-21). V jaskyni boli 20. 11. 1977 nájdené aj dva žraločie zuby veľkosti 3,1 cm a 1,2 cm, patriace rodu Odontaspis (určil P. Holec). Do jas¬kyne boli splavené z nadložných sedimentov sečenského šlíru alebo budikovianskych vrstiev.
Teplotajaskyne je pomerne stála (9 °C merané J. Gaálom pod vstupnou studňou, ale aj pred Suchým sifónom v dňoch 3.2.1979,29.11.1980 a 14.2.1981, dňa 10.5.1980 9,1 °C, dňa 21. 6. 1986 9,5 °C).
Teplota vody bola v dňoch 3. 2. 1979 a 14. 2. 1981 9,8 °C, dňa 21. 6. 1986 10,0 °C.

03.06.2007 Článok XML Textová verzia Zobrazení: 4318
© RuposTel s.r.o.