Jaskyňa pri Maruškinom jarku

Nachádza sa v pravostrannej suchej (polosuchej) dolinke Blhu južne od Hrušova. Tri otvory sú asi 100 m od začiatku dolinky na jej strmej, bralnatej ľavej strane, asi v 3 m rela¬tívnej výške od dna. Nadmorská výška vchodov je okolo 250 m, katastrálne územie obce Hrušovo.

Prvá zmienka o jaskyni pochádza od Bártu (BÁRTA 1963: 96) bez podrobnejšieho opisu. Opísal ju Ľ. GAÁL (1979a: 97, s mapou jaskyne na str. 98) na základe speleologických prieskumov, ktoré vykonali najmä v dňoch 21. 11. 1976 a 26. - 27. 3. 1977 J. Gaál, J. Dušek, R. Pomichal a Ľ. Gaál. Ďalšie zmienky publikovali BOL-FÍK (1971: 18), Ľ. GAÁL (1978b: 124, 1981a: 225), KÁMEN et al. (1982: 58), Ľ. GAÁL & ŽENIŠ (1986: 33-35) a HOCHMUTH (1996: 61). V ostatných rokoch bolo v jaskyni sledované zimovanie ne¬topierov gestorskou skupinou pre ochranu netopierov Štátnej ochra¬ny prírody SR.
Jaskyňa je prístupná dvomi nízkymi horizontálnymi vchodmi na južnej strane (prvý 1,08 x 0,3 m, druhý 0,7 krát 0,57 m) a jedným priestrannejším vertikálnym vchodom na východnej strane (2,3 x 1 m s hĺbkou studne 2 m). Vchody sa spájajú v nízkom priestore, odkiaľ nasleduje asi 1 m úzka puklinovitá chodba smerom na sever, miestami s bočnými výbežkami. V ďalšom pokračovaní dno klesá a výška úz¬kej sály dosahuje až 5 m. Na týchto miestach, pri strope, sa nachádzajú dobre rozoznateľné stopy riečnej erózie. Tu sa jaskyňa rozvetvuje a obe vetvy končia zúžením. Dno tu pokrýva jemná hlina, zatiaľ čo prvá tretina jaskyne je vyso¬ko vyplnená ostrohrannou kamenitou sutinou, napadanou najmä z tektonických porúch, ktoré sú v prvej polovici šikmo orientované na hlavný smer chodby: pri vertikálnom vchode 26/75 (smer sklonu/sklon), o niekoľko metrov ďa¬lej 22/85, potom 30/75. Vo vysokej chodbe v zadnej časti jaskyne je už takmer vertikálny zlom 184/87 málo zreteľ¬ný, stabilizovaný.
Sintrová výplň je málo zastúpená najmä odumretými kôrami, zriedkavejšie nátekmi a 2 - 3 cm dlhými stalaktit¬mi. Zaujímavejší je však výskyt mäkkého sintra v strednej časti jaskyne (pri meračskom bode č. 4). Vzorku mäkkého sintra P. Ženiš v roku 1978 podrobil rtg-mikroanalýze (na prístroji JXA 5A s leštenými nábrusmi, ktorých vodivosť bola zabezpečená vákuovou naparenou vrtvou uhlíka o hrúbke 40 - 50 nm, urýchľovacie napätie 25 kV). Inho-mogenity sintrov vzorky boli sledované kvalitatívnou ploš¬nou mikroanalýzou. Zistené boli nepravidelné uzavreniny bližšie neidentifikovanej organickej látky. Bodovou analý¬zou bol v tmavých častiach zistený zvýšený obsah kyslíka. Chemická analýza: Si02 0,09 hmota. %, FeO 0,035, CaO 55,9, MgO stopy, MnO 0,002 a C02 43,95 (Ľ. GAÁL & ŽE-NIŠ 1986: 34).
Z genetického hľadiska možno jaskyňu klasifikovať ako fragment fluviokrasovej podzemnej chodby, značne poru¬šenej tektonickými zlomami, ktorá bola vytvorená bočným prítokom Blhu v útesových wettersteinských vápencoch zrejme koncom stredného alebo začiatkom mladého pleis-tocénu. Stopy po bočnej erózii sú rozoznateľné aj v jaskyni, ale unikátne aj pred vertikálnym vchodom na skalnej stene (obr. 19). Jaskyňa je vzácnym dôkazom, že v minulosti pra vostranné bočné prítoky Blhu, tečúce z vyššie položených nekrasových polôh verfénskeho suvrstvia, sa vo vápencoch prepadávali do podzemia a vytvárali jaskyne. Neskoršími erózno-denudačnými procesmi boli tieto jaskyne rozruše¬né a vytvorené dnešné fluviokrasové doliny. Styk vápen¬cov s podložnými bodvasilašskými bridlicami je od jaskyne vyše 100 m vyššie dolinou (na západ). Tieto fluviokrasové doliny sú založené na geologicky preukázateľných tekto¬nických poruchách smeru približne V - Z, ktorých vplyv sa odzrkadľuje aj v jaskyni.
Celková dĺžka jaskyne je 35,7 m [údaj 42,7 m, ktorý uvádza Ľ. GAÁL (1979a: 97) je chybný, zaberá aj povrcho¬vé meračské ťahy], prevýšenie medzi najvyššie (0) a naj¬nižšie (7) položenými bodmi je 7,6 m.
V zadnej (vysokej) sále bola dňa 27. 3. 1977 nameraná teplota vzduchu 7,5 °C.
Z netopierov boli v jaskyni zaregistrované druhy Myo-tis blythii a Rhinolophus hipposideros (R. Pomichal 27. 3. 1977) a okrem týchto druhov aj Myotis sp. a Barbastella barbastellus (Uhrin et al. 31. 1. 1998, 16. 8. 1997) a Rhinolophus ferrumequinum (12. 9. 1995, viď UHRIN etal. 1995).

Ľ.Gaál 03.06.2007 Článok XML Textová verzia Zobrazení: 4430
© RuposTel s.r.o.