Malá drienčanská jaskyňa

Táto významná jaskyňa s 5 horizontálnymi a 1 vertikálnym otvorom sa nachádza na ľavom brehu Blhu, na úpätí bral¬natého výstupu vápencov, 4 - 5 m nad nivou potoka. Nad¬morská výška vchodov je približne 233 - 236 m (KÁMEN 1968: 12 udáva 229 - 233 m). Patrí do katastrálneho úze¬mia obce Drienčany.

Malá drienčanská jaskyňa sa zaraďuje k najdlhšie známym jaskyniam Drienčanského krasu. Prvý opis jaskyne pochádza od L. Bartholomaeidesa (BARTHOLOMAEIDES 1808) pod názvom „Kis Lyuk", teda „Malá diera". Na str. 341 a 342 spomína priestory jas¬kyne, ktorým podobné sa vraj nachádzajú v aggteleckej Baradle, vchody sa otvárajú po celej šírke jaskyne a dažďové vody, stráca¬júce sa v dierach vo vrchu nad jaskyňou, vytekajú z jaskyne von (,;Hic a Septemírione in meridiem tendit, ac ut externá sua forma, Agtelkensi Baradlae similis est, ita etiam interne cavernosus de-prehenditur. Cavitatum ejus internarum ostia, utraque in extremi-tate inveniuntur. Ac ad Szlistye quidem, ubi superioribus jugis annectitur, ostia sunt profunditates perpendiculares in superficie hiantes, quas tote hoc montium ordine deprehendi saepius monu-imus. In has aqua pluvia intrans montem qua longus estpervadit, atque copiosius congregata per ostia Derenchensia, effluit. Os-tium istud duplex incolis Kis-Lyuk et Magyar Lyuk audit"). O jaskyni sa zmieňuje aj na str. 703 a 704, kde v nej opisuje jaze¬ro z dažďovej vody („Sane cavernae montis Hay, quarum ostia in territorio Derenchiensi visuntur, versus Szlistye hiant. Ex cavita-tibus rotundis in superficie obviis, duae imprimis ad hunc locum memorabiles occurunt. Illarum altera, versus Ujvásár et Ispán-mezo conspicua, lacum continet ab aquis pluvialibus illne con-currentibus efformatum "). Existenciu ďalšej sály za „Pustovňou" s kvapľovou výzdobou a jazerom spomínajú aj starší ľudia v Drienčanoch.
Malú drienčanskú jaskyňu pod názvom Kis lyuk spomína aj HUNFALVY (1867: XXXII) a A. Vende (in BOROVSZKY et al. 1902: 40). O jaskyni sa zmieňuje aj J. Výrostek (in ROHN 1936: 30), ktorý uvádza, že podľa povesti jaskyne slúžili (zrejme spolu s Veľkou drienčanskou jaskyňou) „za tajnú chodbu Jiskrovmu voj¬sku, spojujúc túto dolinu s dolinou rybníckou".
V dňoch 11. - 13. 5. 1955 vjaskyni vykonal speleologický prieskum J. Bárta. Výsledky opísal v pasportizačnom liste Ar¬cheologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre. Jaskyňu nezameral pre vysoké zasedimentovanie niektorých častí. Uvá¬dza, že pri pokusoch miestych obyvateľov o sprístupnenie Južnej chodby najmä pred príchodom frontu na konci II. svetovej vojny sa tu údajne našli praveké črepy. O výskumoch publikoval len struč¬nú zmienku (BÁRTA 1963: 93).
Z roku 1955 sú literárne údaje aj o výskume netopierov v tejto jaskyni (VACHOLD 1955).
Jaskyňu v roku 1965 podrobnejšie preskúmal a zameral S. Kámen a publikoval aj mapu jaskyne (KÁMEN 1968: 12-14) pod názvom Malá drienčanská jaskyňa č. I - „Brožkova pustov-ňa". Na str. 7 oboznamuje čitateľov aj s povesťou o jaskyni, ktorú spracoval Ľ. Kubáni vo svojom románe Valgatha. Podľa neho v tejto jaskyni urobil brat Brožko pustovňu a tu sa skrývala aj Milica. Dve sály jaskyne boli predelené kožušinou a boli tu seda¬dlá vystlané machom a kožušinami.
S. Kámen sa o tejto jaskyne zmienil aj vo vlastivednom diele J. Bolfíka (BOLFÍK 1971: 18). Ďalšie zmienky bez novších údajov uverejnili DROPPA (1973: 144, s udaním dĺžky 57 m), HOCHMUTH (1975:285, 1996: 61), Ľ. GAÁL (1978b: 124), ako aj KÁMEN et al. (1982: 59), E. Nelišerová (in KODÉRA et al. 1989: 332) a Ľ. GAÁL & ŽENIŠ (1986: 33) s uvedením stručných výsledkov archeologic¬kých výskumov.
Nakoľko speleologická mapa S. Kámena neobsahovala boč¬nú vetvu z Južnej chodby a prepojenie zahlinenej chodby na hlav¬ný priestor (Severnú chodbu), jaskyňu v dňoch 14.2. 1976 a 6. 3. 1977 znovu zamerali J. Gaál, Ľ. Gaál a J. Dušek, na základe čoho udáva Ľ. GAÁL (1979a: 99) dĺžku 86 m.
V roku 1979 bola jaskyňa vyhlásená za chránený prírodný výtvor s ochranným pásmom na ploche 29,05 ha (KLINDA 1985: 206, Ľ. GAÁL & KOVÁČIKOVA 1981: 220-223, Ľ. GAÁL & KLIMENT 1982: 42).
dňoch 14. - 16. 8. 1980 bol vjaskyni uskutočnený strati-grafický a archeologický výskum v rámci 3. sústredenia j askynia-rov v Drienčanskom krase. Výsledky sú uverejnené najmä v prácach J. GAÁL & Ľ. GAÁL (1980: 25), Ľ. GAÁL (1981: 225), Ľ. GAÁL & PRISTAŠ (1981: 8), Ľ. GAÁL & HOLEC (1987: 137-139) a HOI.FX (1982:214). Zo sondy pri stene v prednom priestore (Se¬verná chodba) s hĺbkou 85 cm sa z holocénnych vrstiev získali kosti Lepus europaeus, Vulpes vulpes, Meles meles, Felis silves-tris a Capreolus capreolus (určil P. Holec), vo vrchnej časti so stredovekou glazúrovanou keramikou a v spodnej časti s črepinami kyjatickej kultúry (určil I. Kovács). V podložnej sprašovitej hline boli nájdené zvyšky kostí Ursus spelaeus a Canis sp. V ďalšej sonde pred južným vchodom popri podobných kostiach (aj s rezákom Ursus spelaeus) bol v holocénnych vrstvách nájdený druhý krčný stavec (epistropheus) človeka. Ďalšie črepy boli zbie¬rané v zahlinenej spojovacej chodbe medzi vchodom č. 4 a Severnou chodbou. Podľa určenia Z. Drenka a I. Kovácsa z jaskyne bolo celkovo získaných 42 ks stredovekých črepín zo 16. storočia (so zelenou, svetlohnedou a tmavohnedou glazúrou, ojedinelé červenomaľovaná keramika), 1 úlomok z hornej časti hrnca s horizontálnym ryhovaním z 13. - 14. storočia, 13 ks frag¬mentov hlinenej nádoby z mladšej doby bronzovej (kyjatická kul¬túra) a 2 ks črepín z eneolitu (výskumov sa okrem menovaných zúčastnili aj P. Babíc, K. Ďurčík, Z. Kováč, J. Nosáľ, Z. Schmidt a J. Pristaš).
V rokoch 1989 až 1992 bol v tejto oblasti vybudovaný náuč¬ný chodník, ktorý na krátkom úseku prechádza aj cez Malú drien-čanskú jaskyňu ( Ľ. GAÁL 1993: 43).
V roku 2000 Centrum ochrany prírody a krajiny Štátnej ochra¬ny prírody v Banskej Bystrici vyprojektovalo nové ochranné pás¬mo v okolí jaskyne na ploche 30,6752 ha.
Jaskyňa pozostáva z dvoch hlavných celkov, ktoré sú spojené úzkym okienkom, resp. zahlinenou chodbou. V severozápadnej časti je tzv. Pustovňa, ktorá je prístupná 3 horizontálnymi otvormi a jedným vertikálnym vchodom. Štvrtý otvor je viditeľný, v ďalšom pokračovaní je však níz¬ka chodba úplne vyplnená hlinou. Najnižšie je položený hladko modelovaný vchod č. 1 s rozmermi 2,3 x 1,6 m elip-soidne rúrovitého tvaru (obr. 33). Vedie do 14 m dlhej chod¬by, ku koncu s mierne stúpajúcim dnom. V tomto smere sa očakáva napojenie chodby na Bartholomaeidesom spomí¬nané priestory s jazerom. Predné časti chodby sú priestran¬né, s výškou stropu 2 - 3 m. Sem ústia aj krátke chodby z ostatných horizontálnych otvorov tohto celku. Vertikálny studňovitý vchod vyúsťuje za otvorom č. 3, ktorý je zvlášť nápadný modeláciou gotického charakteru.
Juhovýchodný celok je prístupný vchodom č. 6 s rozmermi 1,7 x 1,4 m. Deväťmetrová chodba za otvorom s maximálnou výškou stropu 2 m na konci prechádza cez 0,25 m nízku úžinu do priestrannej sály s výškou stropu až 4,5 m. Sála pokračuje úzkou, s komínovitými výbežkami až 8 m vysokou chodbou východným smerom a po malom zúžení končí závalom. V strednej časti tejto chodby, vo výške 3,5 m sa však nachádza malý otvor, ktorý nás 5 m hlbokým skalným stupňom zavedie do 14 m dlhej úzkej chodby. Strop chodby je na začiatku vysoký 3 - 5 m, v zad¬nej polovici sa však zníži na 0,5 m.
Dno priestorov Malej drienčanskej jaskyne vypĺňa pre¬važne červenohnedá hlina, len miestami (pri vchode č. 2 a pri stenách Pustovne) hlinito-kamenité sedimenty. Sintrová výplň je zastúpená minimálne. Sporadicky sa vyskytujú len odumreté tenké kôry a náteky najmä v zadných častiach.
Celková dĺžka chodieb podľa zamerania jaskyniarmi z Rimavskej Soboty je 78,9 m, prevýšenie medzi najnižšie a najvyššie položeným meračským bodom 6,8 m [dĺžka 86 m udaná Ľ. Gaálom (Ľ. GAÁL 1979a) vznikla pripočíta¬ním dĺžky zahlinenej chodby vedúcej do Pustovne, ktorá však pre vysokú výplň nie je dostupná].
Z genetického hľadiska predstavuje fluviokrasovú jas¬kyňu, ktorú vytvorili prúdiace podzemné krasové vody, odvodňujúce južné svahy Holého vrchu zrejme koncom stredného pleistocénu (ris) alebo možno na začiatku wúr-mu. Došlo pritom zrejme k rozvetveniu podzemného toku v blízkosti výveru vo forme podzemnej delty. Tento jav je známy pri niektorých krasových vyvieračkách aj v súčasnosti (napr. niekoľko výverov aktivizovaných po¬čas zvýšenia hladiny podzemného toku bolo pozorovaných v prípade vyvieračky Pod skalou pri Spaňom Poli). Tým možno vysvetliť rozvetvenosť podzemných chodieb jasky¬ne. V neskoršej modelácii priestorov však určitú úlohu hra¬li aj korózne a mechanické procesy najmä po zlomových líniách. Výrazná zlomová línia prebieha napr. za vchodom č. 3 v smere 166 - 346° so sklonom 75° na VSV, na ktorej sa vytvoril aj vertikálny otvor jaskyne. Jaskyňa vznikla v reiflinských vápencoch.
Teplota vzduchu v zadnej časti Pustovne dňa 4. 6. 1980 bola 13 °C (teplota vonku 20 °C).

03.06.2007 Článok XML Textová verzia Zobrazení: 4462
© RuposTel s.r.o.