Povrchové krasové a fluviokrasové javy

Procesmi krasovatenia a fluviálnej (riečnej) činnosti tokov v predmetnom území vznikol celý rad významných a špecifických tvarov krasového reliéfu, ktoré sa stali nositeľmi hlavných hodnôt anorganickej prírody Drienčanského krasu. Z nich vymenujeme aspoň najvýznamnejšie, ktoré si zasluhujú zvýšenú pozornosť i ochranu. Sú to škrapy, krasové jamy, úvaly, slepé doliny, suché a polosuché fluviokrasové doliny a kaňonovité doliny. V základných rysoch boli opísané v prácach Hochmutha (HOCHMUTH 1975, 1996) a Ľ. Gaála (Ľ. GAÁL 1979a), v predkladanom príspevku sú doplnené novými poznatkami.

Škrapy

Sú to malé korózne formy na vápencoch, ktoré sa vytvorili rozpúšťacou činnosťou atmosferických vôd obohatených o oxid uhličitý, prípadne i za spoluúčinkovania kyselín, pochádzajúcich z pôdnej vrstvy a z rastlín. Pri ich klasifikácii sme sa snažili pridržiavať členenia podľa morfologických kritérií v zmysle Jakála (JAKÁL 1975: 39) s prihliadnutím na genézu a predispozíciu.

V oblasti Drienčanského krasu sa škrapy vyskytujú v značnom počte a v rôznych typoch. Svahové škrapy sú miestami rozšírené na strmšie položených vápencových povrchoch, predovšetkým na bralnatých výstupoch brehov riečky Blh a potoka Drienok. Nad Veľkou drienčanskou jaskyňou sú rozšírené 2 - 3 cm široké a do 1 cm hlboké žliabkovité ryhy po spádnici. Často sú však kombinované s puklinovými škrapami, vtedy zlomovú predispozíciu rozoznať takmer v každom prípade. Miestami boli pukliny rozšírené koróziou tak, že sa v nich nahromadili hlinité alebo terra rossové zvetraliny a puklinový pôvod škráp rozoznať len podľa ich líniového usporiadania s ostrejšou hranou.
Zriedkavejšie, avšak veľmi výrazne sú vyvinuté jam-kovité škrapy najmä na svahu nad mindelskou terasou severne od Drienčan. Drobné, asi 1 cm veľké jamky spolu s puklinovitými škrapami sa tu ukážkovo vyskytujú na mierne naklonenom vápencovom povrchu, ktorý bol obnažený následkom sústredeného preháňania dobytka.
Studňovité škrapy sa roztrúsené vyskytujú na mnohých miestach krasu, napr. nad Hrušovom, v bočných dolinkách južne od Kadlubu, na ľavom brehu riečky Blh a v oblasti Skalica severne od Budikovian. Studničky s kruhovitým alebo oválnym prierezom sú široké okolo 5-30 cm a dosahujú hĺbku 10-20 cm, zriedkavejšie aj 0,5 m. Vytvorili sa rozpúšťacou činnosťou rastlín, najmä ich koreňového systému.
Najviac sú rozšírené všeobecné škrapy. Malé kopčekovité alebo nepravidelné výstupy vápencov s chemicky naleptanými povrchmi sa vyskytujú tak na odlesnených stranách, ako aj v lesných porastoch všade tam, kde vápence nie sú pokryté mladšími usadeninami. Na niektorých miestach nad pôdnou vrstvou vyčnievajú až do výšky 1 m (napr. pri Drienčanských jazierkach). Najvýraznejšie sú vyvinuté na stranách dolín povrchových tokov alebo ich bočných prítokov, ako napr. v Hlavine, v oblasti Podhája, v doline Blhu a Drienku, v okolí Frontovej jaskyne, pri Špaňom Poli, pri Chvalovskej jaskyni a v oblasti Skalice severne od Budikovian. Na poslednej lokalite sa nachádza typicky vyvinuté škrapové pole, ktoré je vývojovo i tvarovo porovnateľné napr. s domickými alebo kečovskými škra-povými poliami v Slovenskom krase, t. j. pomer škráp k zvetralinám je 4:1. Zasluhuje si pozornosť i ochranu.
Škrapy sa vyskytujú aj v podzemných priestoroch, významnejšie výskyty sú opísané pri jednotlivých jaskyniach.

 

Krasové jamy

Sú to uzavreté duté (jamovité) formy, ktoré sa vytvorili pomalým poklesávaním substrátu následkom rozpúšťacej činnosti vody alebo jednorazovým prepadnutím podzemných priestorov. Podľa toho rozlišoval JAKÁL (1975: 44^9) mi-sovité, lievikovité, kotlovité a prstencové krasové jamy v prvej skupine (vzniknuté rozpúšťaním) a studňovité v skupine druhej (vzniknuté prepadnutím). Ako tretiu sku pinu rozlišoval náplavové krasové jamy. Na území Drienčanského krasu je evidovaných celkove 190 krasových jám (závrtov), v ktorých sú zastúpené takmer všetky spomína¬né typy. Najväčšiu hustotu dosahujú v centrálnej (južne a západne od Slizkého) a v severovýchodnej časti územia (SZ od Španieho Poľa), kde na 1 km2 pripadá okolo 25 kra¬sových jám. Priemerná hustota krasových jám v Drienčan-skom krase je 11,75 na 1 km2. Prevažná časť krasových jám je viazaná na poriečnu roveň alebo na blízke okolie (177), dve krasové jamy sa nachádzajú nad touto úrovňou (východne od Slizkého) a 11 jám je pod poriečnou rovnou.

Misovité krasové jamy majú typický misovitý tvar s miernym sklonom strání (spravidla do 30°). Vznikli pomalým poklesávaním krasového povrchu následkom koróznych účinkov. Koróziou rozšírený puklinový systém pod nimi však ešte nedosiahol také rozmery, aby mohol odvá¬dzať väčšie množstvo krasových vôd do podzemia. Preto sa vytvárajú pomalšie a pod nimi ani nepredpokladáme výskyt jaskynných priestorov. V Drienčanskom krase sa nevyskytujú vo väčšom množstve, rozšírené sú pri Drienčanských krasových jazierkach, v hornej a bočnej časti slepej doliny pri Podbaništi a spolu s kotlovitými závrtmi východne od Drienockej pustatiny a pri Špaňom Poli.
Lievikovité krasové jamy majú väčší sklon lievikovito sa zužujúceho svahu ako 30°. Vytvorili sa spravidla na výraznejších tektonických poruchách, ktoré dokážu odvádzať do podzemia aj značné množstvo povrchových vôd. Preto sa pod nimi môžu vyskytovať aj podzemné chodby dosahujúce rozmery jaskýň. Ich dno je spravidla upchaté nánosmi ale zriedkavo sa vyskytujú aj otvorené formy s prechodom do jaskynných priestorov. Lievikovité krasové jamy sa sporadicky vyskytujú na západnom svahu Holého vrchu, v oblasti Drienockej pustatiny a v oblasti Frontovej jaskyne (U Kňazievky, Lipová jama). Najkrajší príklad otvorenej lievikovitej krasovej jamy predstavuje vchod do jaskyne Podbanište. HÍbka krasovej jamy je 18 m, horný priemer 65 m. Stráne hornej časti závrtu majú miernejší, okolo 20-stupňový sklon, kým nižšie časti 40-stupňový. Južná časť prechádza do výbežku s charakterom až prepadového typu so zvislou východnou stenou. Najmen¬šie lievikovité krasové jamy (s priemerom len 1 - 2 m) sa nachádzajú na Drienockej pustatine, ale podobné závrty a prepadliská sú aj v južných a východných častiach Drien-čanského krasu.
Osobitným typom lievikovitých krasových jám sú tzv. okrajové krasové jamy, ktoré z územia Drienčanského krasu opísal Ľ. GAÁL (1979a: 93-94). Charakteristické sú najmä pre oblasť styku vápencov s andezitovými vulka-noklastikami alebo ich zvetralinami. Vytvorili ich povrcho¬vé občasné toky, ktoré stekajú z vyššie položeného nekrasového (vulkanoklastického) podkladu na vápencové územie, kde sa prepadávajú do podzemia. Vznikli tak asymetrické lievikovité krasové jamy so zvislou alebo veľmi strmou, často bralnatou nárazovou stenou a s dlhším alebo kratším privádzacím korytom. Horná časť privádzacieho koryta môže byť aj na nekrasovom podklade. Tieto korytá sú miestami krátke, ale niekedy dosahujú dĺžku až 250 m s charakterom až slepej alebo poloslepej doliny (v prípade Jaskyne pri Ridzoňovcoch). Tieto krasové jamy sú obvykle menšie ako ostatné, ich priemer je okolo 3 - 10 m. Často sú však hlboké od 3 do 7 m. V blízkosti aktívneho bodu sa miestami vyskytujú aj menšie zosuvy, ktoré poukazujú na pomerne rýchle klesanie. Na niektorých miestach je známe aj ich podzemné (jaskynné) pokračovanie, ako v prípade Jaskyne pri Ridzoňovcoch, Kozej jaskyne a Jaskyne pri Holom vrchu. Pri posledne menovanej jaskyni môžeme sledovať tri generácie okrajových krasových jám (obr. 13). Najnižšie na svahu sa nachádza najstaršia, dnes už sedimenta-mi vyplnená kotlovitá krasová jama, v strede asi 30 m dlhý asymetrický závrt, v ktorom sa pod 3 m hlbokou nárazovou stenou nachádza vchod do Jaskyne pri Holom vrchu a najvyššie na svahu leží najmladšia krasová jama so šírkou len 4 m, so 75 m dlhým privádzacím korytom.
Na pravom svahu riečky Blh, pri odbočke štátnej cesty do Hrušova, je známa okrajová krasová jama s názvom Na Teplici a s jaskyňou Posledná diera. Jej niekoľkometrová hĺbka sa často mení podľa prívalov vôd.
Okrajová lievikovitá krasová jama sa vyskytuje aj pri Chvalovej v malom vápencovo-dolomitovom ostrovčeku severozápadne od obce nad pravou stranou Banskej doliny. Ukázal nám ju Ondrej Maťašovský, starosta obce. Na konci 50 m dlhého výmoľového jarku sa nachádzajú dva aktív ne body, v ktorých sa strácajú občasné povrchové vody zo severovýchodného svahu Konečného vrchu (kóta 432), bu¬dovaného andezitovými vulkanoklastikami.
Okrajový charakter majú aj niektoré staršie závrty, kto¬ré sa dnes javia ako kotlovité krasové jamy. Ich mierne pre¬dĺžený tvar prezrádza, že pôvodne plnili funkciu hltača občasných tokov, tečúcich z vyššie položených nekrasových hornín. Také krasové jamy sa vyskytujú na Drienockej pus¬tatine, na západnom svahu Holého vrchu, ale takého typu je aj najnižšie položený závrt pri Jaskyni pri Holom vrchu.
Okrajové krasové jamy sa vyskytujú v rôznych kraso¬vých územiach Slovenska (viď napr. JAKÁL 1975: 62), no v Drienčanskom krase sú vyvinuté obzvlášť ukážkovo, sú bohato zastúpené (tvoria 9% všetkých krasových jám) a sú náučne využiteľné. Zasluhujú si pozornosť i ochranu.
V prípade, keď dno lievikovitej krasovej jamy bolo upchaté a čiastočne vyplnené sedimentami, vznikla kotlo-vitá krasová jama. Jej svahy sú taktiež strmšie (spravidla viac než 30°) majú však spravidla rovné dno. Tento typ tvorí prevažnú väčšinu krasových jám Drienčanského krasu. Najlepšie sú vyvinuté na zarovnanej plošine juhovýchodne od potoka Drienok, kde dosahujú šírku až 200 m a hĺbku nezriedka aj 15 m. Pôsobivé zoskupenia mladších, okolo 50 - 100 m širokých krasových jám sa nachádzajú severo¬západne od Španieho Poľa. Na západnom a juhozápadnom svahu Holého vrchu, na poriečnej rovni ľavej strany poto¬ka Blh majú priemer okolo 40 - 70 m, zriedkavejšie aj 100 m, s hĺbkou do 7 m. Podobné krasové jamy sú rozšíre né v okolí jaskyne Podbanište a juhozápadne od Slizkého v okolí Frontovej jaskyne. Spravidla sú orientované do lí¬nií, teda sledujú zlomové pásma, alebo sa nachádzajú v suchých bočných dolinách. Výrazná línia kotlovitých krasových jám sa tiahne v smere S - J južne odjaskyne Podba¬nište. Vznikla na tektonickej poruche pravdepodobne so staršou vetvou podzemných priestorov Podbanišťa. V mnohých prípadoch len ťažko môžeme jednoznačne rozlíšiť kotlovité krasové jamy od misovitých. Na území Drienčanského krasu sme do kotlovitej formy zaradili aj také závrty, ktoré síce majú menší sklon svahu ako 30°, ale z genetického hľadiska v minulosti evidentne reprezentovali lievikovitú krasovú jamu, najmä u starších okrajových formách.
Malá náplavová (sufózna) krasová jama je známa na kvartérnej výplni slepej doliny pred jaskyňou Podbanište, na lúke pri prepade vody pretekajúcej z vodárne na Močidle. Vznikol následkom rozpúšťacej činnosti vody vo vápencoch v podloží kvartérneho pokryvu a následným miernym prepadnutím kvartérnych sedimentov.
Zriedkavejšie, najmä na západnom svahu Holého vrchu, sa vyskytujú aj studnovité (prepadové) krasové jamy. Steny majú spravidla zvislé, dno je vyplnené sutinou a vápencovými balvanmi. Niektoré z nich opísal KÁMEN (1968: 10), ktorý ich nazval „koleševkami". Typická stud-ňovitá krasová jama sa nachádza nad Veľkou drienčanskou jaskyňou. Má rozmery 8 x 25 m, hĺbku 7 m a vytvorila sa prepadnutím stropu podzemných priestorov v pokračovaní tejto jaskyne. Ďalšia podobná forma sa nachádza 280 m SSZ od predchádzajúcej. Jej rozmery sú 20 x 25 m s hĺbkou 9 m. Malá prepadová krasová jama je aj pri priepasti Knapovka s rozmermi 6 x 4 m s hĺbkou 2,3 m.
Niektoré mladé krasové jamy na Drienockej pustatine majú taktiež veľmi strmé steny, nie sú však typicky vyvinu¬té. Prstencové krasové jamy, opísané Jakálom (JAKÁL 1975) zo Silickej planiny, sme na území Drienčanského krasu v typickom vývoji nezistili.

Úvaly

Úvaly sa vytvorili spojením niekoľkých krasových jám, čím vznikli podlhovkasté depresie. K tejto forme môžeme pri¬radiť aj zvláštnu priehlbinu v západnej časti Drienockej pustatiny. Pôvodne bola opísaná ako krasová priehlbeň (Ľ. GAÁL 1979a: 95), no HOCHMUTH (1996: 58) poukázal na to, že v prípade tejto formy ide skôr o úvalu. Sú tu spojené dve väčšie, ale plytké krasové jamy s priemerom až 120 m s plochým dnom a v južnej časti s ďalším menším závrtom. Krasové jamy sú vysoko vyplnené zvetralinami, ktoré po¬chádzajú z blízkych andezitových vulkanoklastík. Krasovatenie a ďalšie prehĺbenie preto začalo na okrajoch. Na južnej strane najväčšej plytkej krasovej jamy vznikli tak dve nové lievikovité krasové jamy s veľmi strmými svah¬mi. Väčšia z nich má podlhovkastý tvar predĺžený v smere tektonickej poruchy SZ - JV (v juhovýchodnom pokračovaní zlomu sú ďalšie lievikovité krasové jamy). V strednej časti jej dna pri topení snehu vyviera voda a po niekoľkých metroch sa stratí pod vápencovou stenou na jej juhovýchodnom konci. Výverové miesto však po náhlom úbytku vody môže slúžiť ako ponor, preto môžeme tento jav považovať za estavelu.

Ďalšie úvaly sú vyvinuté severovýchodne od predchádzajúcej lokality na oboch stranách štátnej cesty smerom na Rybník

Slepé a poloslepé doliny

Slepé doliny sa zaraďujú k fluviokrasovým formám, v ich vzniku teda hrali úlohu jednak chemické korózne činitele a jednak erózne účinky tečúcich vôd. Typické slepé doliny sú uzavreté zo všetkých strán, tak v pramennej ako aj v ponornej oblasti. Podobná forma, avšak na východnom konci s pozvoľne klesajúcim svahom, sa nachádza pred jaskyňou Podbanište severozápadne od Slizkého. HOCHMUTH (1975:284) j u považoval za okrajové polje, Ľ. GAÁL (1979a: 94) za krasovú priehlbeň a opäť HOCHMUTH (1996: 58) za slepú dolinu. Vzhľadom na jej charakter a po konzultáciách s J. Jakálom sa prikláňame k poslednej interpretácii. Sleduje smer ZSZ - VJV s celkovou dĺžkou 1200 m a so šírkou 100 - 200 m. Jej celková rozloha je okolo 1 km2. Na sever z nej vybiehajú bočné dolinové výbežky do vzdialenosti 400 - 500 m. Najvyššie časti bočných dolín sú vyvinuté už na nekrasových horninách verfénskeho súvrstvia. Východná časť slepej doliny (severne od Slizkého) je v nadmorskej výške 420 m, kým západná časť pri jaskyni Podbanište vo výške 370 m n. m. Prevýšenie je teda 50 m. Tu sa nachádza 18 m hlboká lievikovitá krasová jama s otvorom jaskyne Podbanište, ktorá odvodňuje slepú dolinu. V severnej časti slepej doliny do nej z vyššie položeného nekrasového územia vteká malý potôčik (prebytočná voda z vodárne na Močidlách), ktorý sa stráca v náplavových krasových jamách na dne doliny. Vo východnej časti doliny (východne od štátnej cesty Slizké - Lipovec) občasné povrchové toky zbiera najmä mladý lievikovitý závrt s názvom Demova jama (alebo Demo-jama). Táto slepá dolina sa pravdepodobne vytvorila začiatkom pleistocénu po otvorení lievikovitej krasovej jamy jaskyňou Podbanište, čo umožnil odnos vulkanoklastického materiálu a následný krasový pokles doliny. V jej východnej a západnej časti sa na j ej dne nachádza niekoľko krasových jám.

Charakter poloslepej doliny (nad slepým koncom sa nachádza pokračovanie starej doliny) má 250 m dlhé úzke koryto na západnom svahu Holého vrchu, ktoré končí pod 6 m hlbokou vápencovou stenou v asymetrickej lievikovitej krasovej jame. Podzemným pokračovaním koryta je Jaskyňa pri Ridzoňovcoch.
Poloslepá dolina s dĺžkou 300 m sa vyskytuje aj na vý¬chodnom konci Drienockej pustatiny. Má priebeh SZ - JV so šírkou okolo 50 m. Ku koncu sa zužuje a znovu sa rozširuje do dvoch závrtov, kde aj končí. Pred zúžením sa nachádza jaskyňa Psia jama s dvomi prepadliskami, ktoré predstavujú miesto prepadávania povrchových vôd do podzemia v minulosti.

Suché a polosuché fluviokrasové doliny

Sú typicky vyvinuté najmä na pravom brehu Blhu, kde majú okrajový charakter s celkovou dĺžkou 400 až 850 m. Ich začiatok je spravidla na bridliciach verfénskeho súvrstvia, ale na spodnom úseku prebiehajú vo vápencoch, kde vytvorili úzke, škrapovitými až bralnatými brehmi lemované doliny, miestami s charakterom roklín. Južne od Hrušova a pri Ostranoch sa malé, často len občasné povrchové toky v ponoroch prepadávajú do podzemia, takže prevažná časť vápencovej doliny (rokliny) zostala suchá. Niektoré sa naplnia vodou len počas väčších dažďov alebo pri topení snehu. Tečúca voda v strmších úsekoch vytvára malé vodopády, pereje. V úseku medzi Hrušovom a Drienčanmi sa vyskytuje celkove 7 suchých a polosuchých dolín, z ktorých štyri sú s ponorným tokom.

Predpokladáme, že časti suchých dolín tejto oblasti mohli vzniknúť aj prevalením jaskynného stropu. O prepadávaní občasných tokov do podzemia vo vápencoch a o bývalej existencii jaskýň v dolinách svedčí fragment Jaskyne pri Maruškinom jarku.
Na ľavom brehu Blhu sa vyskytuje ďalších 7 suchých fluviokrasových dolín s dĺžkou okolo 300 m, v jednom prípade (s vyústením pri ostranskom lome) až 800 m. Sú však menej vyvinuté (menej hlboké a široké) s väčším spádom, pretože odvodnenie krasu je tu prevažne vnútorné cez hltače občasných tokov pod vulkanoklastikami na západnom svahu Holého vrchu.
Menšie suché dolinky a výmoľové jarky sa vyskytujú aj v hornej časti Kamenného jarku, kde sa malé potôčiky vo vápencoch prepadávajú hlbšie.
Vo východnej časti Drienčanského krasu je obzvlášť pôsobivá, 1 - 3 m úzka a do 8 m hlboká výmoľová roklina pri Špaňopoľskej jaskyni. Občasné povrchové vody, tečúce zo severných strání Kvetského vrchu sa neprepadli do pod¬zemia, ale do vápenca zarezali spomínanú úzku výmoľovú roklinu.
Za suchú dolinu môžeme považovať aj tzv. Kaštieľovú dolinu pri Chvalovskej jaskyni, v hornej časti ktorej sa malé povrchové toky z viacerých vetiev taktiež prepadávajú do podzemia a nižšie časti doliny zostanú suché. V minulosti vytvárali súčasnú hornú úroveň Chvalovskej jaskyne.
Iného typu sú široké, často zamokrené doliny v oblasti Podhája (JV od Hrušova) alebo dolina od prameňa Pod stud ničkou južne od Slizkého. Predstavujú staré erózno-denu-dačné doliny vhĺbené do vápencov až na úroveň hladiny krasovej vody. Miestami sa na ne viažu významné mokra-ďové spoločenstvá. V dolných častiach sa však povrchové toky v suchších obdobiach taktiež strácajú.

Kaňonovité doliny

Kaňonovitá dolina Blhu v krasovom území je dlhá 5 km. Je tektonicky založená v smere SSZ - JJV. Jej charakter závisí od geologického prostredia. Severne od Hrušova v prostredí vápencov a bridlíc turnaika je dolina širšia, okolo 150 - 200 m, s hĺbkou okolo 70 m. Stráne sú tu menej strmé, na vápencoch miestami škrapovité. Južne od Hrušova v prostredí wettersteinských a južnejšie aj reiflinských vápencoch sa dolina nápadne zužuje miestami až na 30 m, šírka však nikde nepresahuje 100 m. Hĺbka doliny je od hrany poriečnej rovne 50 m, od bázy vulkanoklastického pokro vu však aj 80 - 120 m. Stráne sú strmšie, takmer všade škrapovité a najmä na nárazových brehoch menších meandrov aj bralnaté. Na ľavom brehu sa vyskytujú spravidla strmšie a bralnatej šie stráne.

Dolinu Blhu v krasovom území vytvoril vo štvrtohorách alochtónny tok, ktorý v koryte uložil hrubú vrstvu kvartér-nych sedimentov. Dolina vo svojom vývoji teda dosiahla určité štádium zrelosti. Mohli by sme teda hovoriť o kaňone, jej stráne však nie sú rovnomerne vyvinuté, sú miestami rozčlenené bočnými dolinami. Preto používame termín kaňonovitá dolina.
Dolina Drienku je vo vápenci dlhá 700 m, so šírkou 20 až 50 m. Rozširuje sa len na horninách verfénskeho súvrstvia pred a za vápencami. Ani tu však šírka nepresahuje 120 m. Pred vápencovým úsekom dolina sleduje smer tektonickej poruchy SSZ - JJV, vo vápencoch sa však oblúkovito otáča do smeru priečnej poruchy SV - JZ. Dôvodom tejto zmeny smeru, teda vzniku oblúka, bolo prehatenie cesty potoka pyroklastickým prúdom koncom miocénu. Hĺbka doliny je na ľavej strane 80 m (od vápencovej plošinky pod Hradom) až 130 m (od Hradu) a na pravej strane 75 m (od okraja Drienockej pustatiny) až 100 m (od poriečnej rovne). Strá¬ne na oboch stranách sú silne škrapovité až bralnaté, mies¬tami sutinové, často s rozoznateľnými stopami po creepových pohyboch. Vytvorili sa na nich sutinové lesy.

Ľ.Gaál 03.06.2007 Článok XML Textová verzia Zobrazení: 4641
© RuposTel s.r.o.