Podbanište

Podbanište je najdlhšou a najviac skúmanou jaskyňou Drienčanského krasu s mimoriadnym geomorfologickým, hydrogeologickým, speleologickým i zoologickým významom. Nachádza sa na konci slepej doliny severozápadne od Slizkého, priepasťovitý otvor s rozmermi 1 x 3 m je na dne 18 m hlbokej lievikovitej krasovej jamy. Horný okraj jamy je v nadmorskej výške ca 370 m (otvor vo výške 352 m n. m.). Jaskyňa leží v katastrálnom území obce Slizké.Otvor jaskyne Podbanište poznali miestni obyvatelia oddávna. Na dne 14 m hlbokej studne sa na jar dlho udrží sneh, preto ju využívali aj na skladovanie mäsa. Predné časti (úsek k jaskynnému potoku) sa snažili aj preskúmať, o čom svedčili zvyšky rebríka a drevených klátov v okolí dna studne ešte na začiatku 70. rokov.Prvá písomná zmienka o jaskyni podľa našich poznatkov po¬chádza od Tomáša Machana (MACHAN 1972: 136). Hoci jaskyňu nepomenoval, z opisuje zrejmé, že ide o túto lokalitu. Predpokla¬dal aj spojenie s vyvieračkou Kadlub.Mladým nadšencom z Rimavskej Soboty Jozefovi Gaálovi, Matejovi Gaálovi a Štefanovi Kinkovi otvor priepasti ukázal Juraj Vincel pravdepodobne v roku 1971. Menovaní preskúmali prvých 40 m dostupných jaskynných chodieb. So systematickým prieskumom lokality sa začalo hneď po založení jaskyniarskej skupiny v rámci Slovenskej speleologickej spoločnosti. Na základe denníkov môžeme prieskum lokality rekonštruovať nasledovne:Po niekoľkých akciách dňa 7. 7. 1972 prekopali M. Gaál a Ľ. Gaál úžinu za Kamennou sálou (vo vzdialenosti asi 35 -40 m od dna priepasti) a objavili 40 m dlhý úsek k tzv. Tretiemu polosi-fónu, kde sa strop znížil takmer k hladine toku. Prieskum bol potom orientovaný na prekopanie malého otvoru na severovýchodnej stene vstupnej studne, čo sa podarilo dňa 18. 2. 1973 M. Gaálovi. Objavil tak 20 m dlhú tzv. Suchú vetvu. V dňoch 29. 4., 6. 5. a 9. 5. 1973 sa pracovalo v rôznych častiach Suchej vetvy (J. Dušek, J. Gaál, Ľ. Gaál a M. Gaál, S. Kinka, L. Vaska) a dňa 8. 5. 1973 po odstrele úžiny strelmajstrom A. Žipčákom M. Gaál spolu s K. Ďurčíkom, J. Dušekom, J. Gaálom, J. Olveckým a I. Tonhaj-zcrom objavili hornú puklinovitú vetvu tejto časti v dfžke 20 m. Dňa 3. 6. 1973 postúpili o niekoľko metrov ďalej aj na konci Su¬chej vetvy, kde narazili na potok.V dňoch 1.-2. 8. 1973 Z. Hochmuth a P. Patek zamerali známe úseky jaskyne, avšak bez (vtedy už známej) hornej puklinovi-tej vetvy a úsekov za Kamennou sálou.31.8. 1973 uskutočnil M. Gaál farbenie toku v jaskyni. Po¬užil 1 kg azorubínu. V ten istý deň boli zamerané doteraz objavené úseky jaskyne v smere podzemného toku. Členovia skupiny sledovali výtok sfarbenej vody vo vyvieračke Kadlub a v okolitých prameňoch. Červeno sfarbená voda vytiekla z Kadlubu o 7 dní.21. 10. 1973, využijúc nízky stav vody, sa preplazili M. Gaál a K. Ďurčík za asistencie ďalších členov cez Tretí polosifón a objavili 100 m prevažne zavodnených, ale relatívne priestran¬ných chodieb. Zastavila ich úžina pred Vincelovým dómom. Štr¬kovú bariéru tejto úžiny prekopali 10. 11. 1973 J. Gaál a M. Gaál a objavili tak Vincelov dóm, Veľký blatistý dóm a úsek až po Sálu nádejí.V roku 1975 vyšla práca Z. Hochmutha, v ktorej uverejni! stručný opis a mapu časti jaskyne s názvom „Jaskyňa pod Ba-ništím".V nasledujúcich rokoch sa pracovalo na zameriavaní jaskyne (20. - 22. 9. 1974, 6. 8. 1975, 25. 10. 1975, 24. 7. 1976, 23. 10. 1977; Ľ. Gaál, J. Gaál, K. Ďurčík, J. Dušek, Z. Kováč), na rozši¬rovaní chodby najmä v okolí Kamennej sály a na prekopaní spod¬ného prechodu do Suchej vetvy (jedna akcia vr. 1974, 3 akcie v r. 1976, 2 akcie v r. 1977 - odstránenie zrútených balvanov po záplave, 4 akcie vr. 1978, 6 akcií vr. 1979, 1 akcia vr. 1980; najmä K. Ďurčík, J. Dušek, J. Gaál, Ľ. Gaál, Z. Kováč, T. Bíró, J. Nosáľ, Š. Daňko, J. Babíc).V dňoch 14. - 15. 8. 1976 P. Ženiš a P. Pitoňák uskutočnili výskum jaskynných sedimentov šlichovaním.15. - 17. 7. 1977 J. Gaál, K. Ďurčík a Z. Kováč zamrežovali otvor priepasti.Výsledky výskumných a prieskumných prác v jaskyni Pod¬banište boli postupne publikované (Ľ. GAÁL 1977: 118,1978a: 125, 1978b: 4-6, 1979a: 99-102 s opisom jaskyne a s publikovanou mapou dovtedy známych úsekov, Ľ. GAÁL 1979b).V druhej polovici sedemdesiatych rokov bola sledovaná jaskynná fauna. Zistené boli významné troglobionty ako Niphargus tatrensis, Synurella intermedia, Mesoniscus graniger, ale aj ďalšie troglofilné a trogloxénne druhy, ako pavúk Metá menardi, chrobák Lesteva longelythrata, zvyšky potočnikov, dvojkrídlovce Heleomyza captiosa, Scoliocentra brachypterna a Phoridae gen sp., ulitníky Vitrea diaphana a Oxychilus glaber (POMICHAL 1982: 16-20; rody Niphargus a Synurella do úrovne druhu neskôr určil V. Košel). Významné bolo opätovné zistenie zástupcov rodu Niphargus v jaskynnom potoku 25. 1. 1978, ktoré po nadmernom hnojení v slepej doline nad jaskyňou boli niekoľko rokov neprí¬tomné. Pokračovalo^ sa aj v mineralogickom výskume, sledovali sa ťažké minerály (ŽENIŠ 1982: 24) a zo vzorky z blízkosti guána za Kamennou sálou bol rtg difrakčnou analýzou identifikovaný brushit (ŽENIŠ 1985: 436).Je potrebné spomenúť aj prácu fotografa J. Gyôkeresa, ktorý z jaskyne vyhotovil pekné fotografie a kameramana S. Chmelu, ktorý o práci jaskyniarov natočil film.Dňa 26. 6. 1982 L. Benedek, K. Ďurčík a Ľ. Gaál v nízkej pla-zivke za Sálou nádejí postúpili ďalej a zamerali 62,5 m, 13. 11. 1983 K. Ďurčík, P. Ženiš a M. Newman ďalších 12,4 m. Jaskyňa tým dosiahla dĺžku 456 m.Začiatkom osemdesiatych rokov boli publikované nové údaje o jaskyni (Ľ. GAÁL & ŽENIŠ 1980; ĎURČÍK & BENEDEK 1982: 26-27; Ľ. GAÁL & KLIMENT 1982: 41; KÁMEN et al. 1982: 58).5. 6. 1983 bol v jaskyni zabudovaný stály prietokomer typu Thompson, ktorý dodal hydrogeolog J. Orvan. Začal sa sledovať prietok vody v podzemnom toku.Kvôli zisteniu ďalšieho priebehu jaskyne a overenia možnosti otvorenia ďalšieho vchodu z povrchu uskutočnil J. Ščuka 15. 7. 1983 geofyzikálny prieskum metódou VDV Vo všetkých 4 profiloch s dĺžkami okolo 450 m, orientovaných kolmo na predpokla¬daný priebeh jaskyne medzi Podbanišťom a Kadlubom, boli zistené anomálie, signalizujúce podzemné chodby.V ďalších rokoch boli akcie už sporadickejšie, zamerali sa najmä na sledovanie mikroklímy a na povrchový prieskum krasových javov nad predpokladaným priebehom podzemných chodieb. V roku 1988 bolo do podzemného toku umiestnené čerpadlo na zásobovanie jaskyniarskej základne pitnou vodou.Významným medzníkom v objavovaní jaskynného systému Podbanište - Kadlub boli akcie zamerané na otváranie závrtu na juhozápadnom svahu Holubiny, ktorý zaregistroval T. Pászer. Pre¬hĺbenie závrtu začali dňa 13. 5. 1990 K. Ďurčík, T. Pászer, Š. Pás¬zer a Š. Lecsô. Po 7 akciách 16. 12. 1990 K. Ďurčík, T. Pászer, J. Dušek a P. Pázmány pod hrubou sutinovou výplňou prešli do 15 m dlhej šikmo klesajúcej chodby a 6. 1. 1991 sa K. Ďurčík a P. Pázmány dostali až k riečisku. Novoobjavenú jaskyňu nazva¬li Nad Kadlubom.Dňa 12. 1. 1991 prekopali úžinu pred úzkou rúrovitou chod¬bou a Š. Pászer, K. Ďurčík, Š. Lecsô, P. Pázmány, I. Štrba a Danyi objavili podstatnú časť hlavného riečiska, tzv. Vysnenú chodbu Ešte v ten deň objavili J. Gaál a Ľ. Gaál Čokoládovú chodbu. Zameraných bolo aj prvých 142 m (J. Gaál, Ľ. Gaál, K. Ďurčík, J. Dušek).26. 1. 1991 J. Dušek, T. Pászer, Š.Pászer, P. Pázmány a Danyi prenikli do Korytnačej chodby a K. Ďurčík, J. Svoreň a Š. Lecsô do najvzdialenejších častí Čokoládovej chodby.Otvorjaskyne Nad Kadlubom bol 23. 2. 1991 uzatvorený mrežami, ktoré vyhotovil K. Ďurčík. Podstatnú časť hlavného riečis-ka zamerali 6. -7.4. 1991 Ľ. Gaál, J. Gaál, K. Ďurčík a P. Ženiš, Korytnačiu chodbu 25. 4. 1991 K. Ďurčík a Š. Pászer. Celková dĺžka jaskyne dosiahla 707,6 m.Objav jaskyne Nad Kadlubom publikovali Ľ. GAÁL (1991) a ĎURČÍK et al. (1992). Súhrn údajov o jaskyni Podbanište sa na¬chádza ďalej v práci E. Nelišerovej (in KODÉRA et al. 1989: 1155) a spolu s jaskyňou Nad Kadlubom aj v práci Z. Hochmutha (HOCHMUTH 1996: 65-66).Počas 4. sústredenia jaskyniarov v dňoch 10. - 11. 7. 1997 sa pracovalo na odstránení závalu pod vstupnou studňou Nad Kadlu¬bom v úseku smerom k vyvieračke Kadlub a zrevidovali sa niekto¬ré meračské ťahy v Čokoládovej chodbe (P. Holúbek, M. Vytŕísal, L. Iždinský, F. Ŕadinger, P. Nociar, V. Darnady a G. Tóth).V nasledujúcom období bolo uskutočnených niekoľko pokusov o spojenie jaskýň Podbanište a Nad Kadlubom (najmä zo strany jaskyne Nad Kadlubom), boli však dosiahnuté len čiastkové úspechy. 12. 7. 1998 Š. Pászer, Š. Lecsô a J. Bariak prenikli ďalej od Korytnačej chodby takmer 100 m, z ktorých 27. 2. 1999 M. Vytŕísal, L. Iždinský a S. Scholtz zamerali 53,5 m.Po ďalších pokusoch sa podaril historický moment spojenia oboch jaskýň L. Iždinskémua S. Scholtzovi v noci z 22. na 23. 10. 1999. V mimoriadne nízkych plazivkách objavili aj puklinovitú chodbu s bohatou kvapľovou výzdobou. Novoobjavený úsek za¬merali v dňoch 13. 11. 1999 a 27. 1. 2000 v dĺžke 305,2 m. Dňa 30. 1. 2000 L. Iždinský a M. Ternák domerali bočnú vetvu pod vstupnou studňou Nad Kadlubom v dĺžke 31,2 m, potom novood kryté úseky v komíne nad guánom v Podbaništi (16,44 m), čím vzrástla celková dĺžka jaskyne na 1570 m (IŽDINSKÝ 2000).V súčasnosti je jaskyňa prístupná dvomi studňovitými vchodmi (Podbanište a Nad Kadlubom). Vchod Podbaniš¬te je priestranný, s korózne členitým prierezom, predĺže¬ným v smere SV - JZ o rozmeroch 3 x 1 m. Je zvislý, s hĺbkou 14 m (obr. 38). Z jeho dna sa otvárajú dva nízke otvory. Prvý otvor smerom na severovýchod vedie do tzv. Suchej chodby. Je to úzka, ale vysoká puklinovitá chodba s výškou stropu do 3 m a s viacerými komínovitými výbež¬kami. Na začiatku v malom (1 x 1 m), tzv. Mramorovom jazierku, sa objavuje voda, ktorá komunikuje s podzemným tokom. Počas väčších dažďov voda z jazierka preteká cez chodbu a stráca sa medzi kameňmi v malom prepadlisku oproti nemu. Na konci Suchej vety sa chodba zníži na plazivku a lomí sa doprava. Po niekoľkých metroch sa tu objaví podzemný tok. Priestory sú však veľmi nízke a úzke.Zo začiatku Suchej chodby, cez úzky otvor vo výške 4,5 m v priečnom puklinovitom výbežku, sa dostaneme na hornú puklinovú úroveň jaskyne. Tvoria ju dve krátke, avšak pohodlne prístupné paralelné puklinovité chodby. V bočnom výbežku sa nachádza aj 5 m hlboká studňa s vodou.Druhý otvor vedie z dna vstupnej studne do aktívnej časti jaskyne. Po 7 m dlhom úseku s výškou stropu 0,7 m sa dostaneme do 2 - 2,5 m vysokej Slepej chodby, ktorá po 15 metroch končí závalom. Uprostred nej spod skalnej steny vyteká voda podzemného toku. Koryto spočiatku sledujezápadný, potom juhozápadný smer. Po 20 metroch s nízkym (do 0,7 m) stropom sa dostaneme do Kamennej sály s výškou 2,5 m, ktorú obchádza podzemný tok. Opäť na¬sledujú nízke úseky, ktoré však v ďalšom pokračovaní mô¬žeme prekonať o 2 - 3 m vyššie položenými úsekmi. Z pravej (západnej) strany chodby sa otvára 8 m dlhá obchádzka s výrazným, ca 10 m vysokým Guanovým komínom. Pod komínom sa nachádza 80 cm vysoká kopa guána. Z vyššej časti komína vybiehajú dve približne 5 m dlhé ho¬rizontálne vetvy, z ktorých juhozápadná vyúsťuje do ďalšieho komína s výškou ca 10 - 12 m.V ďalšom pokračovaní chodby riečiska sa strop postupne znižuje a po meandrovitej zákrute sa zníži takmer k hladine vody v 4 - 5 m širokej chodbe. Toto miesto sa nazýva Tretí polosifón.Po prekonaní tohto nepríjemného úseku sa strop postup¬ne zvyšuje na 1 - 1,5 m (na miestach komínovitého výbežku i viac) a po niekoľkých meandroch prechádza do ca 2 m vysokej Mészárosovej chodby s kvapľovou výzdobou (na¬zvanej podľa tragicky zahynuvšieho speleológa z Miskolca, ktorý spočiatku veľa pomáhal rimavskosobotským jasky-niarom v prieskume Drienčanského krasu a bol spoluobja-viteľom Jaskyne na pustatine). Na konci chodby sa potok stráca, jaskyňa však pokračuje južným smerom cez nízku zaštrkovanú chodbu, ktorá vedie do Vincelovho dómu (nazvaného podľa Juraja Vincela zo Slizkého, zásluhou ktorého bolo objavených niekoľko jaskýň v Drienčanskom krase). Táto priestranná sála s výškou 5,5 m je najmä na začiatku zdobená pôsobivými nátekmi i stalaktitmi. Dno Vincelovho dómu smerom k západnej stene mierne stúpa. Cez úzku, 2 - 3 m vysokú puklinu sa tu dostaneme do ďalšieho priestoru, Veľkého blatistého dómu. Kvapľovú výzdobu nemá, dno pokrýva mokrá hlina.Od Vincelovho dómu smerom na juh riečisko pokraču¬je asi 2 m širokou chodbou s výškou stropu do 1,3 m (v strednej časti aj 3,5 m). Vyúsťuje do menšieho priestoru, tzv. Sály nádejí. Odtiaľ sa strop jaskyne zníži na 0,6, miestami až 0,3 m a pokračuje dlhými meandrovitými plaziv-kami (Spojovacia chodba). Zvyšuje sa len lokálne na miestach bočných alebo stropných výbežkov, puklín. Mierne meandrujúca nízka chodba po 210 metroch za ostrým ohy¬bom ústi do šikmého puklinovitého priestoru s výškou stropu 1,4 - 2 m, so stalaktitmi, brčkami i stalagmitmi. Po lokálnom znížení stropu chodba vytvára ďalšiu sálu s výškou stropu do 2 m, s dĺžkou takmer 7 m. Taktiež obsa¬huje kvapľovú výzdobu, z ktorej vyniká hríbovitý stalaktit s obvodom 63 cm a so zhrubnutým koncom.Za kvapľovými sálami nasledujú ďalšie nízke meandru-júce úseky v dĺžke ca 160 m, po prekonaní ktorých dosiahneme Korytnačiu chodbu (nazvanú podľa sintrového útvaru v podobe korytnačky).Táto suchá, vyššie položená chodba sa už nachádza v časti Nad Kadlubom. Južne od Korytnačej chodby sa ešte vyskytuje asi 15 m dlhá plazivka, ale potom sa strop jasky¬ne postupne dvíha vyššie. Chodba po niekoľkých mean droch prechádza do pohodlne schodného, 4 - 8 m širokého riečiska s výškou stropu 3 až 6 m. Monotónny charakter chodby s dĺžkou okolo 380 m narúšajú len miestami sa vyskytujúce hrdlovité zúženiny alebo ľahko prekonateľné skal¬né stupne z napadaných balvanov alebo sintrových kôp. Ojedinelé sa v nej nachádzajú aj komínovité výbežky. Miestami (najmä v južnej polovici) ju zdobia mohutné stalaktity, náteky a záclony. Tento úsek sa nazýva Vysnená chodba. Na južnom konci sa rozvetvuje na inaktívnu Čokoládovú chodbu a na pokračovanie aktívneho riečiska. Čokoládová chodba, nazvaná podľa čierneho blata na dne, vybieha zo stropnej časti (z výšky 5 m) konca Vysnenej chodby sme¬rom na juhovýchod. Je prevažne úzka a nízka, s výškou stro¬pu 0,5 - 1,5 m a je sledovateľná v dĺžke 100 m. Najmä spočiatku ju zdobia priehľadné stalaktity, excentrické útvary a stalagmity. V strednej časti sa na dne udržuje aj voda a nachádza sa tu aj malá obchádzka. Končí krajne úzkymi členitými puklinovitými chodbami bez sedimentov, ktoré vyúsťujú k hladine krasovej vody.Druhou vetvou Vysnenej chodby je riečisko. Šikmou poruchou je odchýlené 6 m na východ, ale pokračuje zno¬vu v smere S - J. Najnepríjemnejším miestom tohto ca 45 m dlhého úseku je 10 m dlhá nízka „Rúra", ktorú v celej šírke vypĺňa podzemný tok. Za ňou sa nachádza menšia sála s bočným výbežkom a pod vstupnou studňou aj krátky, vyš¬šie položený úsek nad riečiskom. Smerom na juhozápad sa prudko klesajúci podzemný tok stratí medzi kameňmi závalu. Vstupná studňa, ktorá sem vyúsťuje, má šikmo klesa¬júci charakter v priemernom uhle 45°. Je pomerne členitá, s častými stupienkami a bočnými výbežkami. V dolnej časti je priestrannejšia, ale aj strmšia, v hornej tretine sa miesta mi zužuje na 0,5 m. Jej hĺbka (prevýšenie) je 24 m. Otvára sa z 3 m hlbokej umelo vykopanej šachty.Mechanická výplň je v celom jaskynnom systéme za¬stúpená najmä jemnozrnnými štrkmi. Vypĺňajú prevažnú časť riečnych chodieb celého systému. Sú zložené najmä z mierne zaoblených obliakov andezitov, plochých opracovaných úlomkov piesčitých a ílovitých bridlíc verfénskeho súvrstvia, ojedinelé aj dobre zaoblených obliakov vápencov a sintrov. Miestami prechádzajú do hrubozrnnej frakcie s obliakmi priemeru 5-15 cm. Na niektorých miestach úsekov Podbanište i Nad Kadlubom môžeme nájsť relikty starších štrkov aj takmer pri stropných častiach jaskyne s profilom dobre vytriedených vrstiev jemnozrnných i hrubozrnných štrkov.V riečisku je hojne rozšírená aj piesčitá frakcia. Často je lokálne obohatená akumuláciami ťažkých minerálov, najmä magnetitu, ilmenitu, zriedkavejšie granátu, limonitu, limonitizovaného pyritu, zirkónu, epidotu, pyroxénov, ojedinelé aj rutilu, turmalínu, apatitu, chloritu, leukoxénu a korundu-zafíru (Ženiš in ĎURČÍK et al. 1992: 22). Menej zastúpená je hlinitá zložka výplne. Rozšírená je najmä v inaktívnych častiach jaskyne (Suchá vetva, vyššie časti Vincelovho dómu, Veľký blatistý dóm), alebo v menej atakovaných úsekoch riečisk najmä v časti Nad Kadlubom. Kamenité a hlinito-kamenité sutiny sú ojedinelé, najmä vo vstupných častiach jaskyne alebo pod tektonickými poruchami (napr. na dne vstupnej studne Podbanišťa, v Kamennej sále). Mechanická výplň úplne chýba na konci Čokoládovej chodby.Významnáje sintrová (chemická) výplň jaskyne. Okrem sintrových kôr a menších nátekov, vyskytujúcich sa sporadicky v celej jaskyni, sú najviac rozšírené stalaktity a náteky. Menšie stalaktity a brčka sa vyskytujú sporadicky v Podbaništi pred Tretím polosifónom, v rôznych komínovitých výbežkoch, v Mészárosovej chodbe, vo Vincelovom dóme, v puklinovitej časti spojovacej chodby medzi časťou Podbanište a Nad Kadlubom. Obzvlášť významné sú však mohutné stalaktity s dĺžkou až 1,5 m v nižšej časti rie-čiska Nad Kadlubom (v oblasti Vysnenej chodby; obr. 43).V Čokoládovej chodbe sa okrem neveľkých brčiek vysky¬tujú aj excentrické bočné výrastky na priehľadných stalak¬titoch do dĺžky 10 cm (heliktity). Z nátekov najatraktívnejšie formy sa nachádzajú na stene Vincelovho dómu, ale zaujímavé sú niektoré medúzovité formy vo Vysnenej chodbe (obr. 42). Stalagmity sú menšie, vyskytujú sa sporadicky, napr. pred Tretím polosifónom, v Čokoládovej chodbe, ale aj v rôznych zasintrovaných častiach riečiska Nad Kadlubom. Heliktity s brčkami do 60 cm sa nachádzajú aj v Korytnačej chodbe. Cenné sú aj záclony, miestami sa vyskytujúce pri stalaktitoch okolia Vysnenej chodby. Podlaho¬vý sinter je zastúpený v mnohých častiach na dne riečiska.nízkych chodbách často sťažuje alebo celkom znemožňuje možnosť ich prehĺbenia. Esteticky pôsobivé kopy, často s mikrokaskádami vytvára podlahový sinter vo viacerých častiach hlavného riečiska v časti Nad Kadlubom. Farba sintrovej výzdoby jaskynného systému je prevažne biela, len miestami prechádza do hnedastej, zriedkavejšie do červenkastej.Z animálnej výplne sú zastúpené akumulácie guána. Najvýznamnejšia je 80 cm vysoká kopa so spodným prie¬merom 95 cm v Podbaništi medzi Kamennou sálou a Tretím polosifónom a menšie akumulácie v časti Nad Kadlubom v oblasti Vysnenej chodby. Z oboch lokalít bol identifikovaný brushit, ktorý sa tu vyskytuje vo forme jemných povlakov, pozostávajúcich z jemnozrnných agregátov a na povrchu aj z drobných ihličkovitých kryštálov čírej farby s dĺžkou do 0,1 mm (ŽENIŠ 1985: 436, Ľ. GAÁL & ŽENIŠ 1986: 34, Ženiš in ĎURČÍK et al. 1992: 25).Z fluviokrasových tvarov sú najvýznamnejšie meandre hlavného riečiska časti Nad Kadlubom s dobre vyvinutými stopami po bočnej erózii - bočnými pozdĺžnymi vyhlbeni-nami. Meandrovité chodby sa však vyskytujú v prevažnej časti jaskyne. Segmenty vyššie položenej fluviokrasovej chodby za Kamennou sálou miestami vytvárajú aj skalné okná. Z koróznych tvarov sú najkrajšie zachované vertikálne žliabkovité škrapy vo vstupnej studni Podbanišťa, ale aj v niektorých ďalších komínoch v blízkosti začiatku riečiska miestami s jamkovitými škrapami. V starších úsekoch sa vyskytujú stropné vrecovité a kupolovité vyhlbeniny.Celková dĺžka doposiaľ zameraných úsekov jaskyne je 1570 m. Prevýšenie medzi otvorom jaskyne Podbanište a najnižšie položeným meračským bodom (č. 9) pod vstupnou studňou Nad Kadlubom je 26 m. Z toho prevýšenie riečiska (bez vstupnej studne) je 11 m. Priemerný sklon riečiska je 4°. Prevýšenie medzi vchodom Podbanišťa a vyvieračkou Kadlub je 57 m (v prípade riečiska 42 m). Vzdialenosť od konca jaskyne (pod vstupnou studňou Nad Kadlubom) ku známym častiam Kadlubu je ca 150 m s prevýšením ca 31 m, sklon je tu teda už 12°.Z genetického hľadiska jaskynný systém reprezentuje fluviokrasovú jaskyňu, vytvorenú rozpúšťacou a eróznou činnosťou tečúcich vôd, pochádzajúcich z viacerých zdrojov. Je to jednak alochtónny tok, ktorý pochádza z prameňa v nekrasových horninách verfénskeho súvrstvia a prepadáva sa do podzemia v oblasti Močidlá, jednak občasné povrchové toky z okolitých svahov, ktoré sú zbierané a do podze¬mia odvádzané slepou dolinou a nakoniec čiastočne aj autochtónne vody, ktoré priberá podzemný tok priamo z hladiny krasovej vody. Občasné povrchové toky hrali podstatnú úlohu vo formovaní podzemných priestorov jaskyne najmä v minulosti, prívaly však možno pozorovať aj v súčasnosti po výdatnejších dažd'och alebo pri topení snehu.Najmä vertikálne a naklonené časti jaskyne sa vytvorili rozpúšťacou (koróznou) činnosťou vôd, obohatených o oxid uhličitý, ktoré presakovali po tektonických poruchách, zlo-moch a litoklázach.Vplyv tektonických porúch sa prejavuje najmä v počiatočných úsekoch jaskyne Podbanište. Výrazná je tektonická predispozícia vstupnej studne, cez ktorú prebieha vertikálna porucha v smere 35°, podľa ktorej je však vytvorená aj hlavná časť Suchej vetvy. Podobný smer (30°) sledujú aj vertikálne poruchy na hornej úrovni Suchej chodby, tiež v slepej vetve na začiatku riečiska (44°) a v Kamennej sále (30°). Miestami však rozoznať aj vertikálne poruchy smeru S - J, napr. v Meszárosovej chodbe alebo vo Veľkom blatistom dóme. V mieste týchto porúch boli prednostne uplatnené účinky rozpúšťacej činnosti pre¬sakujúcich krasových vôd obohatených o C02 (korózie), preto sú tieto úseky vyššie, priestrannejšie. Zvlášť ukážkové sú vertikálne korózne ryhy vo vstupnej studni Podbanišťa alebo žliabkovité i jamkovité škrapy na jaskynnej stene pri potoku na začiatku riečiska (nad prietokomerom).Vplyvy tektonických zlomov na priebeh jaskynných chodieb sa prejavujú aj v počiatočných častiach jaskyne Nad Kadlubom. V dolnej časti vstupnej studne, nad riečiskom prebieha výrazná porucha smeru 310° so sklonom 70° na JZ s výškou pukliny až 8 m. Ďalšia šikmá porucha prebieha v smere 95° so sklonom 40° na juh pred Vysnenou chodbou. Niekoľko priečne orientovaných vertikálnych zlomov môžeme pozorovať aj v Čokoládovej chodbe v smeroch 48°, 142° a 176°. V ďalších častiach riečiska úseku Nad Kadlubom sa však zlomy prejavujú už len ojedinelé.Začiatok vzniku jaskyne predpokladáme v najstaršom pleistocéne (donau, giinz), kedy sa následkom intenzívneho výzdvihu územia výrazne prehĺbila erózna báza Blhu a vytvorila sa asi 20 m hrubá vadózna zóna. Občasné toky, ktoré tiekli z vyššie položených okolitých andezitových vrchov, sa prepadávali do podzemia približne na mieste súčasného vchodu jaskyne a vytvárali depresné vadózne podzemné priestory, ktoré sú v súčasnosti už značne pre-modelované (ich zvyškami sú snáď vyššie položené priestory Suchej vetvy s častými komínmi).V období relatívneho tektonického kľudu koncom sta¬rého pleistocéu (v mindeli) došlo v masíve Holubiny k intenzívnemu prúdeniu krasových vôd v plytkej freatic-kej zóne na úrovni hladiny krasovej vody. Vzhľadom na priebeh závrtov vo výraznom smere S - J ako aj na staršie úseky jaskyne (napr. Suchá chodba, slepá vetva na začiatku riečiska s výraznými eróznymi stopami) sa domnievame, že pôvodné podzemné chodby jaskyne sledovali vtedy iný smer a v súčasnosti sa tiahnú pod závrtovým radom južne od Podbanišťa. Neskôr, zrejme počas ďalších, už menej výrazných výzdvihov územia v strednom pleistocéne, sa vytvorilo v súčasnosti známe riečisko. V počiatku však hlavný tok pribral minimálne dva bočné ľavostranné prítoky, ktoré sa po ďalšom prehlbovaní stali inaktívnymi. Zostali po nich fragmenty, ako Veľký blatistý dóm a priestory v komíne nad guánom.Do vápencového podkladu sa jaskynný potok zarezal najplytšie v oblasti vrcholovej časti plytkej freatickej zóny (v oblasti pod slepou dolinou a pod Holubinou), pretože tu mal najnižšiu energiu. V týchto úsekoch sa aj v súčasnosti nachádzajú podzemné chodby s najnižším profilom s výnimkou puklinovitých častí (nízke plazivky v Podbaništi a spojovacia chodba do časti Nad Kadlubom). Avšak sme¬rom k výveru, kde už výraznejšie klesala spádová krivka hladiny krasovej vody, sa zvýšila aj energia podzemného toku a potok plynulé zarezal svoje koryto do hĺbky 5 - 6 m. Vytvoril teda hlavné riečisko Nad Kadlubom, ktoré je naj-priestrannejším úsekom jaskyne. V spodnej časti Vysnenej chodby však na priečnej dislokácii nastala bifurkácia toku a rozdelila sa aj jeho energia. Jednu, staršiu vetvu vytvoril podzemný tok v Čokoládovej chodbe, druhú, mladšiu v súčasnom riečisku. Pri ďalšom klesaní spádovej čiary hladiny krasovej vody, bližšie k vyvieračke, aj koryto potoka prudko klesá, čo vyvoláva závaly v tektonicky porušenej hornine (na konci riečiska, pri meračskom bode č. 9). V ďalšom pokračovaní jaskyne smerom na Kadlub preto možno očakávať klesajúci charakter koryta s častými závalmi. V oblasti výveru Kadlub však pokles územia v holocéne (zaštrkovatenie nivy Blhu) zapríčinil vytvorenie sifónov.Celý jaskynný systém je vytvorený v biohermnej (úte-sovej) fácii wettersteinských vápencov karnického (spod¬ná časť vrchného triasu) veku. Napriek tomu, že na povrchu sa často nachádzajú vyvetrané útesové organizmy na vápencoch, sme v jaskyni doposiaľ nepozorovali významnejšie zoskupenia týchto skamenelín.Teplota vzduchu v jaskyni Podbanište je po začiatok riečiska (pri prietokomeri) pomerne značne ovplyvnená vonkajšími poveternostnými podmienkami. Ustálenejšia teplota je len v ďalších častiach jaskyne, okolo 8 až 9,5 °C (tab. 5, 6).Teplota vody podzemného toku sa pohybuje v rozmedzí 7,0 - 9,0 °C, ojedinelé až 9,5 °CPrietok podzemného toku je najnižší v decembri, januá¬ri a vo februári (0,2 - 1,0 l/s), najvyšší v marci, apríli, ob¬čas aj v máji (2,5 - 3,5 l/s; v marci a máji roku 1995 bola nameraná aj hodnota 11,0 l/s). V letných a jesenných me¬siacoch sa pohybuje okolo 0,8 - 2,4 l/s.Okrem fauny uvedenej v historickom prehľade bol v jaskyni sledovaný aj výskyt netopierov, najmä v posledných rokoch. Ukazuje sa, že jaskyňu, najmä pred¬né priestory Podbanišťa vyhľadávajú netopiere v druhovo bohatom zložení ako Rhinolophus hipposideros, Rh. eurya-le, Myotis myotis, M. nattereri, M. bechsteinii, M. dauben-tonii (UHRIN 1995: 8, UHRIN & BENDA 1995, UHRIN et al. 1996). O hromadnom výskyte netopierov v minulosti svedčí aj už spomínaná kopa guána.Pre ochranu jaskyne bolo v roku 1999 Slovenskou agentúrou životného prostredia projektované ochranné pásmo, ktoré zaberá prevažnú časť vodozbernej oblasti s vyvieračkou Kadlub na ploche 136,4747 ha. Jaskyňa je navrhnutá aj na vyhlásenie za národnú prírodnú pamiatku.

03.06.2007 Článok XML Textová verzia Zobrazení: 4054
© RuposTel s.r.o.