Karst and caves of the Drienčanský kras Mts

Abstract: In the Triassic limestones of thc Drienčanský kras Mts with area of 16 km2, a wcll-developed exo- and endokarst is known. It originated mainly in Plcistocenc, a single čase also probably in Miocenc. The karst is of autogenic type in combina-tion with allogenic one, because the limestones are partialy covered by Miocenc volcanoclastic rocks. At the surfacc various types of lapiés, dry and blind valleys, uvalas, 29 karst springs and 190 dolines are known. Very interesting are marginal dolinas with asymmetric shape, originated in the contact of karstic and non-karstic rocks.In the Drienčanský kras Mts, 38 caves ereated mainly by fluviokarstic and corrosion processes are known. The longest cave is Podbanište with the length of 1570 m with rare cave fauna and dripstone filling. The other interesting caves are: Pri Holom vrchu (319 m) with young speleoťhemes, Veľká drienčanská, Malá drienčanská and Chvalovská cave with the archaeological and palaeontological findings, Kosťová with the bones of man, Špaňopoľská cave with an opál mineralisation in stalactites and Dúbravica with algal stromatolithes on the cave wall. Also bats and troglobiont cave fauna oceur in many caves of the Drienčan¬ský kras Mts.Key words: karst, lapiés, dolinas, marginal dolinas, dry and blind valleys, karst springs, caves, archaeological and palaeontological findings

Drienčanský kras

Poloha a charakter územia

Drienčanský kras sa rozprestiera medzi 20° 1' 30" a 20° 9' 30" východnej zemepisnej dĺžky a 48° 3ľ a48°28' 32" severnej zemepisnej šírky. Rozloha celého územia je približne 23 km2, vápence však vychádzajú na povrch len na ploche 16 km2. Podľa geomorfologického členenia Slovenska (MAZÚR & LUKNIŠ 1978) patrí v rámci geomorfologickej oblasti Slovenské rudohorie do celku Revúcka vrchovina a do podcelku Železničke predhorie. Najjužnejšie a najvýchodnejšie časti Drienčanského krasu na malých plochách zasahujú aj na územie geomorfologic-kej oblasti Lučensko-košická zníženina, celku Juhoslovenská kotlina, podcelku Rimavská kotlina (južná časť Kamenného jarku, oblasť Skalice severne od Budikovian a blízke okolie Drienčan ležia už na území Rimavskej kotliny, v geomorfologickej časti Valická pahorkatina)

Z hľadiska územného a správneho usporiadania oblasť Drienčanského krasu leží v katastrálnych územiach obcí Drienčany, Hrušovo, Slizké, Budikovany, Hostišovce a Spanie Pole v okrese Rimavská Sobota a obcí Rybník a Chvalová v okrese Revúca.Reliéf územia má od severu na juh mierne klesajúci charakter. Z viac-menej zarovnanej plošiny na úrovni 350 až 410 m n. m. ostro vystupujú tabuľovité vrchy, zložené z vulkanoklastického materiálu, tvoriace najvyššie body územia, ako napr. kóty 487,6 (Kvetský vrch pri Špaňom Poli), 461,6 (Vrchhora pri Slizkom), 447,3 (Mosko vrch severovýchodne od Slizkého) alebo 431,9 (Holý vrch severne od Drienčan). O málo nižšie sú kužeľovité vápencové vrchy s mierne zaoblenými vrcholmi, ako napr. Holubina s nadmorskou výškou 429,3 m a bezmenné vrchy v jej okolí s výškami 441 m, 420 m a 394 m západne od Slizkého, ako aj Hrad na Drienku (413,2 m) severovýchodne od Slizkého, ktorý tvorí zvyšok starej zarovnanej krasovej plošiny. Najnižšie sú položené nivy povrchových tokov: 290 - 265 m n. m. na potoku Drienok v severnej časti územia, 265 -220 m n. m. na riečke Blh v západnej časti a okolo 250 m n. m. v Banskej doline na východnom okraji Drienčanského krasu.Hoci územie Drienčanského krasu je budované podob¬nými druhmi vysokopercentných vápencov, aké sú rozšíre¬né v Slovenskom krase alebo na Muránskej planine, má od nich úplne odlišný charakter. Je to zapríčinené rozdielnym vývojom, ktorý bol najmä v treťo- a štvrtohorách spoločný s vývojom Rimavskej kotliny, a tiež prekrytosťou územia klastickými i vulkanoklastickými uloženinami v miocéne. Vytvoril sa tu kras, v ktorom je autogénny vývoj kombinovaný s alogénnym, t. j. kras formovali jednak atmosferické vody v samotnom krasovom území a jednak povrchové, prevažne občasné toky, tečúce z vyššie položených nekra-sových hornín na krasové územie. Aj alochtónne vody sú tu dvojakého pôvodu: časť pochádza z vyššie položených pieskovcov a bridlíc verfénskeho súvrstvia v severnej časti Drienčanského krasu, kým druhá časť sa do krasu dostáva z viacerých vulkanických kopcov v západnej i strednej časti územia. V dôsledku toho tu vznikol celý rad okrajových krasových foriem najmä v okolí vulkanických „čiapok" (najmä asymetrické lievikovité krasové jamy, ale aj krasové ja¬zierka, slepé doliny). Torzo planinového krasu sa vytvorilo len ojedinelé na pravom brehu potoka Drienok severozápadne od Spanieho Poľa.Na základe geomorfologickej typizácie krasu v zmysle Jakála (JAKÁL 1993) je územie Drienčanského krasu zaradené podľa morfoklimatického typu do stredoeurópskeho krasu mierneho pásma a podľa typu krasového reliéfu do morfoštruktúrnej jednotky horského krasu, v nižšom členení do rozčleneného krasu masívnych chrbátov, hrástí a kombinovaných vrásovo-zlomových štruktúr. Podľa stupňa skrasovatenia územie patrí v šesťstupňovom členení do druhého stupňa s dobre vyvinutým exo- a endokrasom s početným zastúpením krasových foriem, prevažne s autogénnym vývojom kombinovaným s alogénnym.Krasové formy Drienčanského krasu sú geologicky via¬zané najmä na wettersteinské a waxenecké vápence, vyskytujú sa však aj v ostatných vápencových typoch silicika. V kryštalických vápencoch turnaika sú krasové javy ojedi¬nelé, známe sú z nich len sporadicky sa vyskytujúce škra-py. Hrúbka vápencového komplexu silicika je rôzna. Pretože násunová plocha silicika (kryhy Drienčanského krasu) je pomerne strmo uložená (v blízkosti násunovej plochy okolo 35°, nižšie okolo 20°), hrúbka vápencov smerom na vý chod a juhovýchod rýchlo narastá. Už vo vzdialenosti 250 m od násunovej plochy bola napr. vo vrte SKM-4 v doline Blhu pri Hrušove navŕtaná 120 m hrúbka vápencov.V centrálnej a juhovýchodnej časti Drienčanského krasu môže byť hrúbka vápencového komplexu okolo 1 km i viac.V ich podloží sú horniny turnaika, najmä bridlice a pieskovce verfénskeho súvrstvia, ktoré tvoria nepriepustnú bariéru pre vodu.Napriek značnej hrúbke vápencov je hrúbka zóny in¬tenzívneho skrasovatenia pomerne malá. Je to tzv. vadózna zóna, čiže zóna presakovania atmosferických vôd, kde sú pukliny a dutiny vyplnené ešte prevažne vzduchom. Hrúbka vadoznej zóny v severnej časti Drienčanského krasu dosahuje 80 - 100 m, v južnej časti 50 - 70 m. Pod ňou sa nachádza plytká freatická (epifreatická) zóna, v ktorej spravidla dochádza k intenzívnemu prúdeniu spodnej vody vo vrchnej časti hladiny krasovej vody. V týchto dvoch zónach vznikala a vzniká prevažná časť podzemných priestorov. Nižšie, vo freatickej zóne sú už pukliny a dutiny vyplnené vodou. Vznik menšej hrúbky vadoznej zóny v porovnaní so Slovenským krasom súvisí s vývojom územia: v čase. veľkého výzdvihu Slovenského krasu po panóne bol Drienčanský kras zakrytý miocénnymi sedimentami a ani výzdvih tu nedosiahol takú intenzitu, ako v Slovenskom krase. Kras výraznejšie odkryli len kvartérne výzdvihy, ktoré v severnej časti územia (v oblasti Drienku) dosiahli maximálnu amplitúdu 100 m, v južnej časti však len 50 m. Na niektorých miestach, najmä v juhovýchodnej časti územia sú vápence až doteraz zakryté. Následkom toho sa v strednej a v sever¬nej časti Drienčanského krasu vytvoril síce mladý (kvartér-ny), ale dobre vyvinutý kras s početnými povrchovými a podzemnými formami, ale v juhovýchodnej časti vznikol len plytký kras s malým počtom závrtov a jaskýň (oblasť severne od Budikovian, Kamenný jarok).

 

Prehľad doterajších výskumov

Podľa našich poznatkov prvý publikovaný opis územia pochádza od Ladislava Bartholomaeidesa (BARTHOLOMAEI-DES 1808). Vo svojej monografickej práci o Gemeri spomína rozšírenie vápencov a jaskýň v chotári Slizkého, Španieho Poľa a Hrušova (BARTHOLOMAEIDES 1806-8: 703, 596, 384), poznal otvor jaskyne pri Rybníku, ktorú považoval za potrebné preskúmať (najpravdepodobnejšie Drienockú jaskyňu, str. 721), poznal aj krasové jazierka pri Drienčanoch a pri Slizkom („Qui ad Szlizko et Derencs cer-nuntur, huc quidem spectant, sedfere constantes sunť, str. 74) a napokon stručne opísal dve drienčanské jaskyne pod názvami Kis-Lyuk a Magyar-Lyuk(str. 341-342 a 703-704). Uvedené údaje a spôsob ich opisu svedčia o tom, že významný priekopník vlastivedy L. Bartholomaeides túto oblasť osobne preskúmal a poznal (v citovanej monografii sa opieral predovšetkým o vlastné výskumy, pretože v tej dobe nebol známy podrobnejší opis Gemera).Vrchy pri Lipovci, Slizkom, Hrušove a Špaňom Poli, budované prevažne vápencami, vymenoval popredný geograf János HUNFALVY (1867: XXXII)pri Drienčanoch spomína dve drienčanské jaskyne taktiež pod názvami Kislyuk a Magyarlyuk. Tieto jaskyne sú uvedené aj v monografii Gemera-Malohontu (Vende in BOROVSZKY et al. 1902: 97).Najbohatšiu históriu má Chvalovská jaskyňa. V roku 1820 miestny zemepán Gábor Szentmiklóssy pri kopaní za účelom hľadania pokladov našiel v dnešnej Frontovej sieni tejto jaskyne 13 ľudských kostier. Tento priestor využil na skladovania vína, kým dnešnú Mincovňu ako sklad zemiakov. V roku 1823 jaskyňu preskúmal Károly Kiss a dokázal spojenie všetkých troch vetiev. Spodnú úroveň preskúmal v roku 1848 Márton Tóth z Chvalovej. Neskôr, v roku 1910 v Kostolnej sieni robil vykopávky Albert Nyáry, ktorý výsledky výskumu aj s opisom jaskyne publikoval v roku 1911 (NYÁRY 1911).Územie Drienčanského krasu úspešne skúmali aj zoo¬lógovia. Elemér Bokor v roku 1919 navštívil Drienockú jaskyňu („Szelestei-barlang") a s najväčšou pravdepodob¬nosťou Puklinu {Jspänmezôi-barlang") a opísal nový pod-druh (v súčasnosti druh) jaskynného chrobáka Duvalius goemoeriensis (BoKOK 1922).V 30. - 40. rokoch robil v oblasti Gemera geomorfolo-gický výskum Sándor LÁNG (1949). Podľa neho príčinou členitejšieho („živšieho") reliéfu je absencia pokryvov plio-cénnych štrkov a hlín, preto bola denudacia intenzívnejšia (LÁNG 1949: 287). Krasové územie v okolí Slizkého, Špa-nieho Poľa a Hrušova označil za najkrajšie v širšej oblasti (LÁNG 1937: 3).V roku 1954 vykonal Juraj Bárta podrobný speleolo¬gický a archeologický výskum Chvalovskej jaskyne a okrem „pilinskej" (v súčasnosti kyjatickej) a bukovohorskej keramiky tu našiel aj zvyšky ľudských kostí, zubov jaskynného medveďa, koňa a napodobeniny uhorských denárov (BÁRTA 1955, 1956). O rok neskôr preskúmal aj Veľkú a Malú drienčanskú jaskyňu a v roku 1961 navštívil Jaskyňu v Maruškinom jarku a ponor pri Ridzoňovcoch (BÁRTA 1963).V roku 1956 preskúmal Svätopluk Kámen krasové územie medzi Drienčanmi a Hrušovom a zameral Malú drienčanskú jaskyňu („Brožkovu pustovňu") a Veľkú drienčanskú jaskyňu, ako aj niekoľko závrtov v tejto oblasti (KÁMEN 1968).Za účelom výskumu chvostoskokov navštívil Drienoc¬kú jaskyňu zoológ Juraj Pach (PACLT 1957). Z okolia Špa-nieho Poľa LUKNIŠ (1964) opísal kras exhumovaný spod miocénneho povrchu. Zásadný obrat vo výskume Drienčanského krasu nastal v roku 1971, keď Jozef Gaál založil jaskyniarsku skupinu v Rimavskej Sobote, ktorej stredobodom záujmu bola práve táto oblasť. V roku 1972, keď sedemčlenný kolektív jas-kyniarov bol zaregistrovaný v Slovenskej speleologickej spoločnosti, došlo k objavu Frontovej jaskyne a postupne aj ďalších úsekov jaskyne Podbanište. V roku 1976 bola objavená Jaskyňa pri Holom vrchu, o dva roky neskôr Špa-ňopoľská jaskyňa (J. GAÁL 1982, ĎURČÍK & BENEDEK 1982, Ľ. GAÁL&ŽENIŠ 1983 a i.).V oblasti Drienčanského krasu uskutočnil Zdenko HocHMUTH (1975) geomorfologické mapovanie, navštívil viacero jaskýň, z ktorých zameral dovtedy nezdokumento-vanú Drienockú jaskyňu (jaskyňa v Drienku), Malú plaziv-ku (Jaskyňa č. 2) a ďalšie, sčasti už zdokumentované jaskyne. Vyhotovil geomorfologickú mapu krasového úze¬mia a opísal základné geomorfologické tvary. Výsledky v doplnenej forme publikoval aj neskôr (HOCHMUTH 1996).Koncom 70. rokov sa jaskyniarska skupina Rimavská Sobota rozrástla a vykonávala všestranný vedecký výskum krasového územia. Členovia realizovali základný geologic¬ký výskum s dôrazom na krasové javy (Ľ. GAÁL 1979a, 1982b), mineralogický výskum exo- a endokrasu (ŽENIŠ 1982), skúmali jaskynnú faunu (POMICHAL 1982) a vegetáciu krasového územia (KLIMENT 1979). V rámci speleologických odkrývačských prác v rokoch 1978 - 1981 sa postupne objavovali priestory za krasovou vyvieračkou Kadlub, v roku 1980 bola objavená jaskyňa Dúbravica (Pole dúbra víc - ŽENIŠ & Ľ. GAÁL 1984) a v roku 1991 významná jas¬kyňa Nad Kadlubom (ĎURČÍK et al.1992). K speleologickým úspechom značne prispeli štyri pracovné sústredenia jaskyniarov v Drienčanskom krase, ktoré zorganizoval J. Gaál v rokoch 1975, 1977, 1980 a 1997. V rámci týchto sústredení boli uskutočnené odkrývačské práce aj v niektorých lievikovitých závrtoch Drienockej pustatiny a južne od Slizkého (Lipová jama), v ktorých však neboli objavené jaskyne. Hodnotné boli práce v závrte U Kňazievky južne od Slizkého, v ktorej prieskumná son¬da dosiahla hĺbku 6,5 m (VYTŔÍSAL 1998).V niektorých jaskyniach tejto oblasti robili českí zoológovia výskum jaskynných chrobákov v rokoch 1981, 1985 a 1987(HúRKAetal. 1989).V roku 1988 bol v Drienčanskom krase usporiadaný aj celoslovenský zraz členov Slovenskej speleologickej spoločnosti, tzv. Jaskyniarsky týždeň, za účasti 97 jaskyniarov a hostí (BENICKÁ 1989).V roku 1996 po krátkej stagnácii prieskumu skupinu obohatili skauti z Rimavskej Soboty a noví členovia z Lučenca. Pracujú doteraz pod záštitou Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva so sídlom v Liptovskom Mikuláši. Hlavné úsilie speleologického prieskumu smero¬valo k spojeniu jaskýň Podbanište a Nad Kadlubom, ktoré sa podarilo koncom roka 1999 (IŽDINSKÝ 2000; činnosť skupiny pozrie tiež Ľ. GAÁL 2000).V ostatných rokoch mnohé jaskyne Drienčanského krasu sledujú členovia gestorskej skupiny na ochranu netopierov z hľadiska rozšírenia a zimovania netopierov.Poznatky o prírode Drienčanského krasu výrazne obo¬hatilo riešenie projektu „Geoekodiverzita Drienčanského krasu a jej záchrana in situ", na základe ktorého vznikol návrh na vyhlásenie územia za chránenú krajinnú oblasť na ploche ca 6500 ha (GAÁL et al. 1997).

Zdroj: Príroda Drienčanského Krasu, Ľ.Gaál. So súhlasom autora.

Jaskyne Drienčanského Krasu, Ľ.Gaál 03.06.2007 Článok XML Textová verzia Zobrazení: 5509
© RuposTel s.r.o.